Žena
„Ach, pomóc! Nevyznám sa v sebe a moje emócie sú ako jojo... raz som hore, raz dole. Prečo som taká komplikovaná? Ako sa vo mne môže vyznať môj drahý, keď sa v sebe dosť často nevyznám ani ja?“ Poznáte ten pocit? Ja dosť dôverne. V takých chvíľach si občas poviem, že muži to majú s ich logickým a rozumovým prístupom k veciam v živote omnoho jednoduchšie. Sú priamejší, rozhodovanie im nerobí veľký problém, a hlavne, emócie s nimi až tak nekývajú. Akurát náš ženský svet a „logika“ im ich pohodu narúšajú J.
Sme iné než muži, to je jasné. Nielen telesne, ale aj tým, ako myslíme, ako vnímame, ako reagujeme na okolie, aké máme v živote priority, na čom nám najviac záleží. Nie sme ani lepšie, ani horšie než muži, to určite nie. Boh nás predsa stvoril rovnocenných a rovnako nás miluje. Popierať rozdiely či snažiť sa ich nejako vymazávať, môže byť ale dosť nešťastné až zraňujúce. Kníh na túto tému už bolo napísaných neúrekom. Je dôležité porozumieť sebe, porozumieť tomu, kto som, aká som, aké sú moje možnosti a schopnosti, ale aj moje slabosti a limity a prijať ich. S tým ide potom ruka v ruke tiež ochota prijať toho druhého s tým, aký je on. Rešpektovať rozdiely a hľadať cestu k sebe navzájom.
Aká som ja? Aké sme my ženy? Je niečo prvoplánové, čo Boh skrze mňa chce dať môjmu okoliu, svetu? Ktorú časť svojho charakteru skrze nás zjavuje?
Prvá vec, ktorá mi pri slove žena napadá, je krása. Na túto tému sme už hovorili v čísle 6 a nádherne o tejto téme hovoria vo svojej knihe „Očarujúca“ John a Stasi Eldredge. Boh chcel Adamovi a svetu priniesť krásu, ktorá by mu bola blízka, ktorá by ho tešila a povznášala. Keď sa Adam zobudil zo sna a uvidel Evu, bol ňou očarený, možno aj ústa otváral J.
Naša krása teda rozhodne nie je niečo, čo by sme mali schovávať, či hanbiť sa za to, skôr naopak, starať sa o ňu a prinášať ju v čistej a zdravej podobe svetu. Určite uznáte, že keď sa u ženy krása telesná snúbi s krásou srdca a ducha, je to niečo nádherné. Aj príroda je krásna, ale krása a neha ženy prináša ešte niečo kvalitatívne vyššie. Žiaľ, je medzi nami veľa žien zranených, ktoré svoju krásu z rôznych dôvodov nevnímajú, neprijímajú či schovávajú. Alebo naopak, podľahli propagande tohto sveta a zredukovali svoju hodnotu len na pekné a odhalené telo. Aký je ale náš vnútorný pocit? Sme si v hĺbke srdca vedomé vlastnej hodnoty a krásy? Tým nemyslím to, či vyhovujeme „normám“ spoločnosti, ktoré na nás číhajú z bilbordov a plagátov. Ide o pocit vlastnej hodnoty, ktorý nám v zdravej forme dáva len Boh. V našom srdci je odveká túžba byť obdivovaná pre svoju krásu, chceme byť tými, o ktoré budú „princovia“ stáť a bojovať. Stále však máme pocit, že nie sme dostatočne krásne a trpíme tým. Je to odveká otázka a rana hlboko v našich srdciach. S touto svojou túžbou a bolesťou s tým spojenou máme prichádzať k svojmu Stvoriteľovi, ktorý nás usmerní a povzbudí. On nám ukáže, aké v jeho očiach sme, to, čo do nás vložil.
Ďalšie slovo, ktoré sa mi vynára v spojení so slovom žena, je matka a „darkyňa života“. Áno, muž má samozrejme tiež svoj spolupodiel, ale žena nosí dieťa vo svojom lone, obvykle ona sa oň aj stará v prvých rokoch jeho života. Ale nemyslím len na život v biologickom význame. Je nás mnoho takých, ktoré samé nemáme deti, ale prinášame lásku, prijatie, povzbudenie tam, kde je opustenosť, pohŕdanie a beznádej. Vytvárame domov, dávame mu dušu. Žena je so svojou intuíciou, ak ju dobre využíva, už prirodzene vnímavejšia na potreby iných a vie vycítiť, čo práve potrebujú, aby do ich starostí priniesla nádej a povzbudenie, aby tak povzniesla život. Pán to asi takto aj plánoval. Vybavil nás na to. Jednou z „pomôcok“ je aj náš jazyk. Chcel, aby sme vedeli s citom vyberať slová útechy. Táto naša pomôcka, sa ale, žiaľ, často pod mocou našich slabostí ľahko stáva aj nebezpečnou zbraňou. Máme byť napríklad mužovou „pomocnicou“ (nie slúžkou!), prinášať povzbudenie a život. Často sa všetko ale inak vyvíja - sme veľmi kritické, hovoríme uštipačne....to vie raniť veľmi hlboko. Inokedy sa nechceme podriadiť, obávame sa pustiť kontrolu zo svojich rúk, a tak skĺzneme k manipulácii až nepriateľstvu.... Je to naše bojové pole. Aj tu musíme nechať Pána premieňať a očisťovať naše srdcia, aby sme dary a „pomôcky“ používali správne.
V čase tvrdého materializmu, rýchleho kolobehu dní, je darom k nezaplateniu aj neha, ktorú len žena vie dať s toľkým citom. Ako dieťa odpočíva v náručí svojej matky, tak aj muž určite ocení po ťažkom dni jemné pohladenie, či už slovom, obyčajným úsmevom, či dotykom. Aj dobrá kamarátka, aj dieťa od susedov, ktorá spadlo a mama je ďaleko, občas potrebujú objať či pohladiť. Nehanbime sa za našu túžbu dávať nehu ďalej. Nedovoľme, aby sa z nášho života vytrácala.
V dnešnom svete individualizmu a samoty, doby „singles“, žena dosť trpí. Veď prirodzene sme viac zamerané na vzťahy, túžime po blízkosti, intimite, aj po romantike. Túžime byť milované, dobíjané, ale akoby v uponáhľanej dobe nebol priestor ani čas. Sme veľmi vnímavé na medziľudské vibrácie. Rozmýšľali ste už niekedy nad tým, ako sa odlišuje komunikácia medzi priateľkami ženami a medzi mužmi? Čo všetko si dokážeme navzájom odovzdať už pri obyčajnom pokeci o posledných nákupoch v sekáči či pri kávičke? Viacerým mužom pri počúvaní ženského „vykecávania“ asi vlasy dupkom vstávajú. Ale my si to dokonale vychutnávame!...A veľmi nás to povzbudzuje a potrebujeme to.
Možno je odvážne takto hovoriť, ale ja verím, že po takomto type blízkeho vzťahu s každým jedným z nás túži aj Pán a chce to skrze túžbu ženy komunikovať svetu. On tiež viac než čokoľvek iné túži byť milovaný (vidˇ John Eldredge „Divoký v srdci“). Určite Ho teší, keď je naše srdce blízko Jeho srdcu, keď sa na Neho obraciame s dôverou a intímne, keď vieme, že nás vypočuje a pochopí, prijme a neodsúdi. Možno skrze túto našu vlastnosť Pán ukázal svetu, ako nás miluje a ako chce, aby sme aj my na Jeho lásku odpovedali.
So svojou komplexnosťou určite svetu prinášame aj trošku záhadnosti a komplikovanosti, možno pestrosti. Či už pre iných, ale občas aj pre seba samé. Keď Boh stvoril život na zemi, Adam bol pri tom. Dokonca dával zvieratám meno (viď Gn 2,20). Ale čo robil, keď mu Boh tvoril pomocnicu - Evu? Spal, a potom len žasol J. Ako píše vo svojej knihe „Kňazstvo ženy“ Jo Croissant, možno aj preto žena pre neho vždy zostane určitou výzvou a záhadou. A tu je jadro určitého napätia. Žena túži byť poznaná, ale muž sa do určitej miery obáva, aby sa nestratil v zákrutách jej mysle, a preto rezignuje. Pevne však verím, že ešte stále sa nájde dosť odvážlivcov. No a my im môžeme pomôcť. V prvom rade snahou o poriadok vo svojom srdci a mysli. Často sa v rušnom svete necháme unášať prúdom udalostí a stretnutí bez toho, aby sme sa zastavili a spýtali sa, čo to v nás spôsobuje. Emócie sa striedajú a my sa v nich pomaly nevyznáme. Necháme ich prichádzať a odchádzať, a oni kontrolujú náš život. Je to možno trošku aj následok toho, ako naša myseľ funguje. Veď ženský mozog sa odlišuje od mužského. Vedci zistili, že prefrontal cortex - časť mozgu zodpovedná za tzv. funkciu „multitask“ (zvládania viacerých úloh súčasne), je u žien väčšia. Taktiež pravá a ľavá hemisféra sú silnejšie navzájom prepojené. Čiže ženy zvládajú viaceré veci súčasne, ale muži sa zase naopak dokážu viac koncentrovať na jednu činnosť. O to viac možno my potrebujeme ticho, stíšenie, aj pomoc spriaznenej duše, ktorá nás vypočuje a povie svoj názor. Načúvajme svojmu srdcu, priateľom, načúvajme Bohu. Verím, že On nás postupne vedie k tej EVE (žene), ktorej život On do nás vdýchol. Uľahčí to život nám i našim blízkym. Pán netvorí zlé veci. On rátal aj s našou komplikovanosťou. Nechajme sa teda Ním ďalej viesť a upevňovať v našej ženskej identite a jedinečnosti. Verím, že ste aspoň trochu povzbudené tým, aké sme úžasné.
Andie Zaťková
Pramene:
John a Stasi Eldredge: „Očarujúca“
John Eldredge: „Divoký v srdci“
Jo Croissant: “Kňazstvo ženy“
internet
|
