Kvapka lásky pre Afriku
Keď som bola malá, túžila som ísť do Afriky a zachraňovať ľudí a svet. Nikdy som však necítila povolanie pre rehoľný život alebo misionárčenie, a tak postupne život a starosti všedných dní prehlušili túto túžbu a zabudla som na ňu. Po nejakom čase, keď som vyrástla a končila vysokú školu, v poslednom ročníku lekárskej fakulty som rozmýšľala, čo ďalej. Keďže situácia na Slovensku nebola ružová a do Čiech sa mi nechcelo, veľmi vhod mi prišla informácia, že cez Trnavskú univerzitu sa dá ísť pracovať do Afriky. Oslovila som teda prof. Krčméryho, ktorý tieto projekty organizuje, či by som sa mohla zapojiť i ja. Dostala som odpoveď, že ak mám záujem, musím sa rýchlo rozhodnúť. Túžba po Afrike zvíťazila. Povedala som si, že keď to predsa len nezvládnem, môžem z projektu vycúvať. Doma tým zo začiatku nadšení neboli, ale keď som o 2 mesiace odchádzala na svoju prvú misiu do Kene, odprevádzali ma s podporou, hoci isté obavy stále mali .
Nairobi - nevedela som si nič predstaviť, netušila som, čo ma čaká a čo môžem očakávať ja. Zo začiatku mi chvíľu trvalo, kým som si zvykla na samé čierne tváre, ktoré si ma obzerali ako nejaký výstavný kus, ale keď som si spomenula, ako sa doma otáčame za cudzincami s inou farbou pleti, chápala som ich. Mala som samozrejme aj strach a čakala som, kedy ma kto prepadne alebo okradne. Ale časom som si zvykla a po pár týždňoch som normálne fungovala.
V Nairobi som pracovala na klinike, ktorá slúžila chudobným ľuďom z okrajových častí mesta, žijúcim v štvrtiach nazývaných slumy. Takto tam žijú státisíce chudobných ľudí. Na klinike sme každý deň vyšetrili asi sto pacientov, starali sme sa o podvyživené deti a o ľudí infikovaných vírusom HIV.
Hlavným problémom týchto ľudí je, že prichádzajú do veľkomesta za prácou a vidinou lepšieho života, ale keďže dobrej práce je málo a mesto nie je schopné prijať toľko ľudí, celé rodiny sú nútené žiť v malých chatrčiach postavených jedna na druhej z vlnitého plechu. Je to bývanie lacné, ale v žiadnom prípade nie vyhovujúce. Nie sú tam cesty, ako záchody slúžia latríny postavené nad potokom a keď je obdobie dažďov, všetci sú „zablatení“ po uši. Vodu pijú znečistenú a z toho potom vznikajú okrem typických tropických chorôb mnohé iné problémy, ktoré my v civilizovanom svete už dávno nepoznáme a na ktoré títo ľudia bez pomoci často zomierajú. Tak, ako som si zvykala na nový svet, postupne sa menil aj môj pohľad na život. Zo začiatku som týchto ľudí ľutovala, chcela som zmeniť svet, ale nakoniec som aj cez mnohé sklamania pochopila, že sa to nedá a že tým im môžem ešte viac ublížiť. A tak mi nezostávalo nič iné, len si zvyknúť na ich spôsob života, rešpektovať ich mentalitu a kultúru a pomáhať im, ale nenechať sa zneužívať.
Najhorší bol pocit viny. Najmä vtedy, keď som si predstavila, ako sa mám dobre, že doma žijem s rodinou, že máme všetko, čo potrebujeme, hoci sme na tom finančne nikdy neboli ružovo, že mám prácu, auto, že si môžem kúpiť na jedenie to, čo chcem a nemusím sa veľmi obmedzovať... Ďakovala som Bohu za tieto dary, lebo som si uvedomila, aké mám šťastie, že som sa narodila v dobrej rodine na Slovensku a nie niekde v Afrike na smetisku. Doteraz mám zlý pocit, aj keď chápem, že to nezmením. Ale zmenil sa môj pohľad. Už sa toľko nesťažujem a som Bohu vďačná za všetko, čo mi dal. Vôbec to tak nemuselo byť. Išla som do Afriky na misiu a nakoniec to bola misia a škola života pre mňa.
Do Afriky som sa vrátila potom ešte dvakrát. Zakaždým som vnímala ten priepastný rozdiel. Pocítila som ho hlavne v južnom Sudáne. Je to oblasť zmietaná neustálymi vojnami. Hoci sa oficiálne uzavrel mier minulý rok, kmeňové nepokoje stále pokračujú. Na rozdiel od Kene tam nie je žiadna civilizácia, ľudia žijú pôvodným kmeňovým životom v chatrčiach z hliny a konárov, nie sú tam cesty, elektrina, pošta ani obchody, žiaden život. Žena nemá vôbec postavenie a hodnotu. Keď sa vydá a manžel za ňu zaplatí kravami, mení sa na slúžku, rodičku detí, o všetko sa musí postarať a fyzické násilie je na dennom poriadku. Muži nerobia nič, sedia v tieni pod stromami a vedú siahodlhé debaty o tom, že ich krajina je pupkom sveta a koľko majú kráv. V Sudáne stále platí mnohoženstvo a kvôli zlým životným podmienkam zomiera mnoho detí už v malom veku. Príčin je veľa. Buď zomrú ešte pred narodením, keď ich vyčerpané, slabé alebo choré ženy nedonosia, alebo potom pri pôrodných komplikáciách, na rôzne infekcie, od hladu a podobne. A keďže tam stále vládnu i šamani, veľakrát sa stalo, že k nám do nemocnice už prišli príliš neskoro. Smrť detí bola bežným javom, nikto sa príliš nevzrušoval, horšie bolo, ak zomrel dospelý. Ale i to bolo rôzne. Pokiaľ z toho rodina mohla niečo vysúdiť, tragédia bola veľká. A ak nie, radšej nechali zomrieť človeka ako napríklad kravu, za ktorú by mali viac peňazí na kúpenie liekov alebo obživy. Tu okrem strachu o vlastný život bolo ťažké vidieť nejaký význam alebo zmysel života. V duchu som sa s tým musela zmierovať. A pocit bezmocnosti bol strašný, pretože títo ľudia boli zlí a vôbec nič nechceli zmeniť. Akúkoľvek snahu z našej strany považovali za útok proti sebe, hoci si tým sami ubližovali. Často som sa čudovala misionárom, ktorí tam pôsobia, ako to môžu vydržať. Povedala by som, že Bohom zabudnutá krajina. Zlé životné podmienky, nehostinná krajina, samé násilie...
Ešte aj viera ľudí je tak strašne vetchá. Buď išli za tými, čo im zaplatili alebo hoci boli „akože“ veriaci, držali sa starých tradícií, modiel, stále uznávali mnohoženstvo, nechceli sa zriecť svojich zvykov. Potrvá ešte desaťročia, kým sa tam niečo pohne vpred. Človek by neveril, že niečo také ešte v dnešnom svete existuje.
Misia ženy v mojom prípade bola skúsenosťou nerešpektovania. Jedinou mojou výhodou bola biela farba kože, ale i tak ma skoro zbili, keď som sa pokúšala donútiť ich rešpektovať hygienické pravidlá a vykonávať veľkú potrebu na miestach na to určených a nie všade okolo. Personál v nemocnici, ktorý tvorili hlavne muži, nás rešpektoval len málo. Robili s nami aj 3-4 ženy, ktoré boli oveľa pracovitejšie a zodpovednejšie, ale problém bol ten, že tam ženy stále nemajú vzdelanie a uprednostňujú sa muži.
Opäť som si uvedomila, že všetko moje snaženie bolo iba kvapkou v mori, ale kvapkou, ktorá do toho mora patrí a bez nej by to nebolo ono. Každý z nás má svoju cestu a má tú svoju kvapku či už väčšiu alebo menšiu do mora vliať. More lásky sa skladá z kvapiek a každý z nás raz bude svedčiť, či bol vo svete iba pozorovateľ alebo aktívny bojovník za lásku.
Zuzana Kniezová
|
