SLOBODNÉ versus VYDATÉ
alebo SLOBODNÉ a VYDATÉ

Nemusíme vás veľmi presviedčať o tom, že pre nás, ženy, sú dôležitou oblasťou vzťahy - k sebe samým, k partnerovi, priateľom či známym. Ako to už v živote chodí, nie všetko ide v živote stále hladko, tak, ako by sme si to predstavovali či vysnívali. Aj v tejto oblasti občas narážame na rôzne problémy, limity na našej či tej druhej strane.
Častokrát kladieme vysoké nároky na seba, aj na iných, máme svoje vlastné predstavy o tom, ako by všetko malo fungovať, ako by sa ľudia voči nám mali
správať. Sú obdobia, keď to dokonca aj funguje, ale netrvajú dlho....Keď sme
práve v tom druhom období, môže dôjsť k rôznym sklamaniam, zraneniam, hnevu, ktoré nezriedka vyústia až do zatrpknutosti...., pochybnostiam o sebe,
o iných. Čo s tým? Chceme z toho von, pýtame sa aj v modlitbách, prečo sa veci dejú tak, ako sa dejú a snažíme sa nájsť riešenie. A to je ten správny postoj. Aj alebo práve cez tieto ťažké veci nás Pán prevedie a dokonca, ak sú správne spracované, slúžia na naše dobro, sú prostriedkom na ceste k zmiereniu, k väčšej slobode, k uzdraveniu.
Prvým krokom býva väčšinou priznanie si, že možno v našich postojoch čosi
nie je poriadku. Je potrebné problém pomenovať, ako sa hovorí, vyniesť ho
na svetlo. Veď aj vo Svätom písme stojí: „Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“ (Jn 8, 32)
Aj na stránkach našej MIRIAM by sme sa radi prostredníctvom malých zamyslení takýchto problémov dotýkali, hovorili o našich nesprávnych postojoch, snáď občas aj pomohli otvoriť citlivé miesta v našich srdciach. Nie však s cieľom jatriť rany, opäť privolávať bolesť, ale naopak, spoločne hľadať východiská, pomoc či radu, založenú aj na osobnej skúsenosti.
Veď Pán môže konať aj prostredníctvom dobrej rady ľudí, ktorí niečo podobné zažili či boli s tým konfrontovaní.

V dnešnom čísle by sme radi hovorili o úskaliach priateľstva medzi ženami,
o ich hĺbke, ale hlavne o otrasoch a zraneniach, ku ktorým môže dôjsť, ak z rôznych dôvodov tieto priateľstvá strácame či sme nútení ich pretransformovať. Poznáte tie dôverné a dlhé vykecávania s blízkou kamarátkou, keď dokážete detailne rozobrať všetko, navzájom sa
posťažovať a dostať povzbudenie, zdieľať sa o svojich radostiach, starostiach,
túžbach a snoch. To vzácne porozumenie je pre ženy nenahraditeľné. Sú to dôležité chvíle. Čo sa stane, keď naša dôverná priateľka zrazu už nemá pre nás toľko času, našla si priateľa a, pochopiteľne, trávi väčšinu času s ním. Alebo je už dokonca vydatá, alebo má novú prácu, viac nových priateľov a známych, s ktorými chce tiež tráviť čas. A my sa cítime tak trochu odložené, zradené, zanedbané. Ozývajú sa rôzne otázky, pochybnosti. Čo s tým? Čo sa odohráva na oboch stranách? O svoje postrehy k tejto téme sa s nami podelí Alenka. Príjemné čítanie.

Iste existujú v živote oveľa závažnejšie problémy, ale každá momentálna bolesť je dosť veľká a túži po zmiernení. Niekedy premýšľam nad tým, či je človek vôbec schopný pochopiť druhého človeka. Mne sa to niekedy zdá priam
nemožné. Miera empatie je asi u každého iná, no túžba byť pochopený u všetkých rovnaká.
Keď sme slobodné, cítime sa samy a chýbajú nám priateľky, ktoré sme ich
vydajom „stratili“. Keď sme vydaté, smútime za časmi dlhých debát pri kávičke s množstvom kamošiek a čelíme výčitkám (zatiaľ) slobodných, že si už na ne nenájdeme čas. Z čoho tu vzniká napätie? Akúkoľvek snahu vynaložia jedny či druhé, stretávajú sa s bolesťou vlastného srdca a nepochopením. Niektoré žienky našli svojho životného partnera, zdieľajú
s ním všetky myš lienky, pocity, sny i trápenia (takto by to v ideálnom prípade malo byť ), starajú sa o domácnosť, neskôr o deti, popri tom majú väčšinou civilné zamestnanie a niektoré i službu v Cirkvi.
Akýmsi prirodzeným spôsobom sa z ich života vytráca čas na kamarátky,
ktoré mali/majú rady. I keď by sa im naďalej s radosťou venovali, pre stanovené priority to nezvládajú. Môže sa stať, že aj stratia nadšený záujem.
Ich slobodné priateľky si kladú otázku: „Nie som pre ňu už nič?“ Napokon spochybnia aj úprimnosť niekdajšieho vzájomného pekného vzťahu.
Je ťažké zorientovať sa v nových podmienkach a nárokoch kladených manželstvom. A ešte oveľa ťažšie vytvoriť si priestor pre všetkých milých ľudí.
Vydaté (ďalej len V): Ale veď ja na teba myslievam a spomínam na všetko,
čo sme spolu prežili. Slobodné (ďalej len S): A čo mám ja z toho, keď si nenájdeš čas? Ja aj potom budem vedieť, kto je moja naozajstná priateľka. Teraz sa ukázalo, ako komu na mne záležalo. A sme pri probléme v srdci prežívanej lásky a jej praktickom vyjadrení.

Domácej panej zostávajú niekedy len nádherné spomienky, tiché modlitby za
slobodné kamarátky, občas sa zmôže na telefonát, občas pozve kamarátku
k sebe domov na pokec..., pričom slobodné čakajú na konkrétnu spoločnosť
a pomoc. Pocit strácania blízkej duše je dosť reálny. V tejto situácii sú veľkou pomocou spoločenstvá a komunity, kde žijú všetky stavy spolu a každý má väčšiu šancu nájsť si svoje miesto a službu. Slobodná môže zažiť pocit užitočnosti, keď povaruje malé deti či rozvešia vypranú susedkinu bielizeň,
a vydatá je šťastná, že sa dozvie novinky „zo sveta.“ Slobodná povzbudzuje
mamičku do pravidelnej modlitby, mamička rozdáva praktické rady a skúsenosti. A pri pohľade na náročné poslanie tej druhej sú hádam obe vďačné za svoje miesto (hoci len možno dočasné). Situáciu však môžu
skomplikovať naše príliš rozbúrené emócie nenaplnenosti, až zase upadneme
do výčitiek, naliehania, dožadovania sa čohosi, čím u druhej strany
vyvoláme buď nezdravé sebaobviňovanie a pocity falošnej viny: („Ja blbá,
nevenujem sa jej, čo som to za kresťanku?!“) alebo zranenie a stiahnutie sa do ulity.(„Nenechám sa vydierať.“) Neviem celkom riešiť toto napätie. Viem len to, že Ježiš si nepraje posudzovanie typu:

V: No jasné, typické maniere starej dievky! To chce len chlapa.
S: Už zabudla, ako jej bolo, keď bola sama.
V: Veď uvidí, keď bude vydatá, či bude všetko stíhať.
Horkosť plodí ďalšiu horkosť. V ani jednj situácii nepovažujem za dobré klásť na druhých vysoké nároky a mať veľké očakávania. U kohosi skúsenejšieho
som počula, že naše vlastné predstavy nás najviac zraňujú.

Pred dožadovaním sa pozornosti a výčitkami adresovanými (bývalým?)
kamarátkam musí stáť vďačnosť a aktivita. Je asi duchovné umenie vidieť vo
vlastnom živote (možno i osamotenom) požehnanie a ďakovať zaň z celého
srdca. Ja musím vystúpiť zo seba a prekročiť svoje hranice a vyjsť v ústrety ľuďom a príležitostiam. Verím, že služobné srdcia, ochotné ruky a milosrdné
tváre samy priťahujú ľudí. Verím, že takáto žena dostane nových priateľov
– a toľko, že bude úplne nasýtená, ba preplnená - na rozdávanie iným.
Vydaté – až sa „uzemnia“ v realite a stereotype manželského života, možno
nanovo zatúžia po starých dávnych priateľkách, ktoré sú ich stálicami, ktoré
nevyhasli a oplatí sa ich zase naplno či čiastočne pozvať do svojho sveta. Je
čas stiahnuť sa z verejnosti na budovanie partnerského vzťahu, ale i čas návratu k verným ľuďom, ktorí nás do hĺbky poznajú, a preto sa dá u nich načerpať. Ale aj pred touto fázou (teda ešte v čase počiatkov partnerského vzťahu) by mali byť zadané ženy trochu viac vnímavé a citlivé pri slovnom formulovaní svojich práv na súkromie. Priateľka je priateľka. A hoci už necítia
takú silnú potrebu zdieľať sa (veď im ju pokrýva muž), hádam by mala
zostať istá zdravá miera dôvernosti a prejaveného záujmu o dlhodobú
priateľku. Ženy sa stále potrebujú. Pre svoje dobro príliš ľahko a rýchlo zabúdame na dobro iných. Rozdielne pozície a rozličné vzťahy vytvárajú síce napätie, ale môžu byť aj prameňom zdokonaľovania sa v komunikácii a empatii. Vždy ide len o to, čo chceme. Každý takýto „konflikt“ je určite hodný
sebareflexie, úprimnej modlitby a spytovania, či som skutočne „slobodná“
vo svojich vzťahoch, či nie sú moje požiadavky voči priateľom privysoké...
a na druhej strane, či som naozaj dostatočne „nasadená“ do vzťahov k blízkym ľuďom. Vedia o mojom vzťahu, postoji k nim? Zdieľam s nimi adekvátnu časť svojho času? Verím, že keď budeme úprimné a otvorené,
Pán nám dá odpovede šité „priamo na našu mieru“ a keď budeme podľa toho aj konať, naše vzťahy budú obohatené.

Alena Ješková a Andie Zaťková