Téma


Zoči-voči utrpeniu

Utrpenie sa nám zdá byť tajomstvom a mnohí filozofi sa pokúšali o jeho vysvetlenie. Voči bolesti  vo svojom živote alebo v živote iných stojíme zmätení. Bolesť, hlad, vojny...Možno nás napadli otázky: Prečo tomu Boh nezabránil? Ako môže byť Boh dobrý, keď sa toto deje? Ak ma Boh nechá trpieť, lebo ma nemôže oslobodiť,  nie je všemocný. Alebo ma nechce  oslobodiť, a potom nie je dobrý.

Aké sú príčiny utrpenia?:
Utrpenie môže byť dôsledkom nášho hriechu. Bývame nahnevaní na Boha za veci, ktoré sme si spôsobili sami. Ak neodpustím, je vo mne úzkosť, napätie, následkom čoho vznikajú psychosomatické ochorenia – vredy žalúdka, vysoký tlak,  musím znášať dôsledky môjho hriechu. Chcem si žiť svojím vlastným spôsobom, nie ako mi káže Boh.
             Sme ako pocestný, čo potrebuje jedlo a ubytovanie. Prenajal si byt a majiteľ mu dal kľúče. On ale chce „slobodne“ otvoriť dvere  ktorýmkoľvek kľúčom, ktorý má so sebou. Nemusí predsa otvoriť dvere kľúčom od majiteľa..., veď nosí pri sebe veľký zväzok kľúčov, čo ak by pasoval aj iný?  Nedarí sa mu to, hnevá sa na osud, na Boha, na druhých, že sa tie dvere nedajú otvoriť... Týmto kľúčom je evanjelium. Ak ja nenasledujem evanjelium,  Boh ma nechytí pod krkom a nenúti ma to robiť. Znášam však potom dôsledky.
             Alebo ak šoférujem a vidím smerové tabule, pričom sa nimi odmietam riadiť, nemôžem sa čudovať, ak sa nedostanem tam, kam som chcel ísť – napr. do Frankfurtu. Boh mi ukázal smer a ja som si zvolil iný... Napr. nedostatočnú výchovu detí, moju neveru v manželstve, alkoholizmus, mnou zapríčinený rozvod... Nie je to potom trest od Boha, ale sebou samým zapríčinené utrpenie.
Utrpenie môže byť aj dôsledkom hriechu iných. Napr. hlad... Ak by si učeníci pri rozmnožení chleba nechali tento pre seba... Boh nám dáva dosť chleba pre všetkých aj navyše, ale my ničíme  to, čo je „navyše“, aby sa udržali ceny. Toto je hriech človeka. Ak si nechávame viac, ako potrebujeme a prejedáme sa, to je náš hriech. Veľká časť utrpenia je  spôsobená samotným človekom.
Utrpenie  môže byť dôsledkom našich ľudských obmedzení. Nie sme stvorení ako sebestační. Musíme dôjsť do nášho  skutočného domova, preto naše telo je obmedzené, raz musím umrieť. Mnohé naše choroby, smrť samotná, sú dôsledkom našej slabej konštitúcie. Tu je utrpenie nie priamo poslané Bohom, ale dôsledok dedičného hriechu a narušenie prírody. Rovnako utrpenie  spôsobené prírodou, ktorá sa stále mení. Prírodné katastrofy, vybuchnuté sopky, záplavy, zemestrasenia... Boh nechá fungovať prírodu podľa jej zákonov hriechom narušených a nezabráni tomu.  My totiž nie sme stvorení zostať tu navždy, máme ísť na „druhú stranu“... a čakať na konečné vykúpenie sveta aj prírody pri druhom Ježišovom príchode.
Nakoniec je tu utrpenie z lásky k Bohu a blížnym, utrpenie výkupné. Boh priamo niekomu zošle utrpenie, ale toto býva zriedkavé. Boh to občas robí, napr.  ako u p. Pia stigmy. Skrze toto utrpenie Ježiš k nemu privádzal veľa ľudí. Alebo pri utrpení mučeníkov.  Nezdá sa nám to byť  „spravodlivé“, keď sa niekto Bohu odovzdal ako misionár a On ho nechá zabiť, trpieť, neochráni ho...Vidíme, že niekedy Ježiš žiada od človeka dať celý svoj život pre kráľovstvo, pre obrátenie mnohých ľudí.  Vtedy je krv mučeníkov semenom nových kresťanom. Niekedy, keď robím exorcizmus, trvá to viacero rokov a nevieme, prečo toho človeka už Boh neoslobodí. Potom sa ale ukáže toto  utrpenie ako nástroj, aby mnohí ľudia z okolia dotyčného prišli k Bohu bližšie. Aj v knihe Jób sa traja priatelia snažili Jóbovi vysvetliť,  prečo trpí. Oni hovorili, že trpí pre svoje hriechy, z Božieho trestu, ale Boh im  nedal za pravdu. Všetky ich odpovede neboli uspokojivé, jeho  utrpenie  bolo v Božom pláne na ešte väčšie Jóbove požehnanie.

                            

Nemusím vyhľadávať utrpenie, utrpenie je tu vždy!

          V živote sa stretávame s utrpením, ktorému sa jednoducho nevyhneme, môžeme ho však urobiť „výkupným“. Ak všetko, čo ma cez deň postretne - či dobré alebo zlé - žijem spolu v Ježišom, všetko toto utrpenie posväcuje mňa a mnohých ďalších ľudí. Môžem ho „obetovať“ za obrátenie niekoho.  Môžem vložiť všetko moje utrpenie do Ježišových rúk a trpieť spolu s ním. Nemusíme „odhadzovať svoje trápenia dolu vodou“. Lepšie je  vložiť to do rúk Ježišových,  toto znamená urobiť moje utrpenie výkupným. Ak trpím a hnevám sa na Boha, hundrem, ľutujem sa, hovorím že som nešťastná, stále sa ľutujem... potom síce trpím, všetko moje utrpenie je nevyužité. Energia je púšťaná akoby dolu potokom a nepoháňa turbíny elektrárne!

Niektoré utrpenie mám znášať- niektoré odhodiť, lebo nie je od Boha!

           Nesmieme si vôbec kríže vymýšľať, kríže sú samy tým, že neposlúchame Boha! Stačí, ak znášame kríže, ktoré na nás Boh dopustí. Ak je žena žiarlivá, ambiciózna, neverná, neposlušná a Boh jej niečo hovorí, no ona to nechce robiť ( ak je napr.sexuálne žiadostivá ),vtedy nemá zmysel prosiť Boha, aby jej pomohol niesť tento kríž!  Boh hovorí, aby sme taký kríž odhodili! Môže nám pomôcť odhodiť ho, ale nie niesť tento kríž! Na následky, napr. alkoholu, nám Boh dáva prirodzené lieky  - abstinenciu. Ak ma napr. bolí hlava, a ja si nevezmem proti tomu liek, tak nemá zmysel prosiť Boha o odňatie bolesti. On mi povie, vezmi si liek, lebo lieky sú tu na to... Musíme teda zisťovať, ktoré z našich utrpení je od Boha a ktoré sme si spôsobili sami.

Neznamená to, že kresťanstvo má záľubu v utrpení!

          Musíme byť veľmi opatrní, aby sa nám kresťanstvo nestalo náboženstvom abnormality! Ak by kresťanstvo malo záľubu v utrpení,  prečo by potom cirkev pomáhala chorým, trpiacim, chudobným?!  Už prví apoštoli určili diakonov, aby dávali jedlo vdovám. Cirkev neskôr odstraňovala chudobu, otroctvo, siroty a vdovy. Ani cirkev, ani Biblia, ani Boh nie sú zástancami utrpenia!!!!
         Ježišovou prvou vecou, za ktorú sa modlil v Getsemanskej záhrade, bolo úprimné: „ Otče, odním odo mňa tento kalich, ak to je možné!“ On sa naozaj modlil, nepredstieral to iba! Ježiš nechcel utrpenie! Nechcel trpieť! On nechcel kríž, nevyhľadával bolesť! On ho prijal iba za tej podmienky, ak to malo byť výkupné utrpenie!!! (Hebr 5,7) Ježiš nešiel na kríž radostne! Nemyslime si to! Iba za podmienky výkupnosti svojho utrpenia prijal kríž!!! Ježiš  úpenlivo plakal a žiadal Toho, ktorý ho mohol zachrániť od  utrpenia, aby ho pred ním zachránil!

Preto je potrebné najprv prosiť o odňatie kríža, je veľmi potrebné očakávať uzdravenie! Ak sa tak nestane, mám dôverovať Bohu a spolu s ním tým utrpením prejsť!

Pohľadom na kríž samotný však nenájdeme odpoveď, iba riešenie.
          Ježiš na kríži nedostal odpoveď na otázku: „ Bože môj Bože môj, prečo si ma opustil?“   Nedostal od Otca odpoveď a to bolo jediný raz! Ježiš našiel  riešenie! „Do tvojich rúk dávam svojho ducha!“
          Toto je riešenie aj pre nás v takejto situácii. Aj my v našom utrpení hľadíme na Ježiša a pýtame sa prečo? Hľadáme odpoveď.  Ale niekedy dostaneme iba silu ho uniesť  a odpoveď – možno ju dostaneme neskôr, možno až keď budeme stáť zoči voči Bohu! Aj Ježiš dostal odpoveď až po svojom vzkriesení!
          Mojžiša sa tiež pýtali, prečo je zasľúbená zem práve tam, prečo musia ísť tadiaľ, ale nedostali odpoveď, ani Mojžiš, iba riešenie: „ Nasleduj ma  tam, ukážem ti, kam máte ísť, aby ste sa tam dostali!“
         Uvediem príklad: Matka ide so šesťročným dieťaťom k lekárovi, lebo má bolesti a lekár jej povie, že musí ísť s ním okamžite do nemocnice. Keby dieťa povedalo matke: „Mami, nechcem ísť do nemocnice!“, matka by asi nenašla slová na vysvetlenie, prečo tam musia ísť. Jednoducho ho tam vezme, hoci možno plače spolu so svojím dieťaťom, no verí, že tam mu pomôžu.
         Ani nám to Boh často nemôže vysvetliť. Sme príliš malí na chápanie Božích plánov. Niekedy mu iba máme dôverovať a odovzdať sa mu!  Zverme sa do rúk Otca plačúceho spolu so mnou, lebo ak by sa nám to pokúšal vysvetliť, nepochopili by sme to...

Trpieť spolu

        Použité slovo v latinčine znie cum patire = trpieť spolu. Keď to Ježiš hovorí, dáva nám jedným slovom charakteristiku Otca. Plač s inými, ako Otec trpí spolu s tebou. Otec plače so mnou, keď ma vidí trpieť a nemôže mi vysvetliť, prečo musím trpieť. Týka sa to tak duchovného, psychického alebo fyzického utrpenia.  Ako je Ježišovo utrpenie pre mňa výkupné, tak moje utrpenie môže byť výkupným pre iných.
        Jeden obraz z filmu Mela Gibsona Ježišovo utrpenie je veľmi silný a teologicky dôležitý: Ježiš vyčerpaný spadol pod krížom a nemohol ísť ďalej. Vojaci nie zo  súcitu, ale aby neboli obvinení z vraždy (Ježiš smel zomrieť iba na Kalvárii, nie skôr, aby ich neobvinili z vraždy so všetkými právnymi dôsledkami), požiadali silného muža  Šimona, aby mu pomohol. Silný nevyčerpaný muž nevládal ten kríž zdvihnúť, bol pre neho  príliš ťažký!  Až keď Ježiš, poslednými zvyškami svojich síl, niesol časť ťarchy tohto kríža , až vtedy ho dokázali niesť so Šimonom spolu. Je to nádherný obraz: človek a  Boh spolu nesú kríž.

Ako môžeme spojiť uzdravenie a kríž?
       V dnešnej dobe sa znova vraciame k plnému evanjeliu, kde uzdravenie a evanjelizácie idú spolu ruka v ruke. Ak sa pozrieme na Ježišovu službu, nevieme si predstaviť šírenie dobrej zvesti bez uzdravovania a oslobodzovania. Bez nich nie je dobrá zvesť vieryhodná. Samotné uzdravenie a oslobodenie je bez evanjelizácie niečím magickým, povrchným, poverčivým. Preto to Ježiš všetko spájal dokopy.
      Mnohí veriaci ľudia majú problém ísť za Ježišom a žiadať od neho uzdravenie. Veď ak je to kríž, ako môžem Boha žiadať o odňatie  kríža? Toto bola dlhé roky mentalita v cirkvi.  Ale tento ich postoj  nie je v súlade s ostatným správaním, lebo napriek tomu idú k lekárom a ich žiadajú o uzdravenie. Akosi si  netrúfajú ísť k Ježišovi prosiť Ho o uzdravenie. Myslíme si, že všetky nešťastia, kríže, problémy prichádzajú od Boha... Ale to nie je pravda, lebo Boh je dobrý! Nie všetko prichádza od Neho a už vôbec všetko zlé nepochádza od Neho.

Ako teda službu uzdravovania spojiť s krížom?
     Ježiš hovoril s Nikodémom o troch dimenziách krstu: krst vodou, krst ohňom a krst krvou.
Krst vodou je krstom očistenia a pokánia. Krst ohňom je krst Duchom Svätým. Ježiš hovorí, že ak chceme byť súčasťou Božieho kráľovstva, musíme sa najprv očistiť od svojich hriechov. To je krst vodou. Potom musíme byť plní Ducha Svätého – byť naplnení Duchom Svätým natoľko, že sme ako špongia nasiaknutá vodou. Nasiaknutá špongia je taká plná, že voda je v špongii pohltená a špongia vo vode ponorená. Grécke slovo baptizein  znamená ponorenie. Keď sme ponorení, tak sme spojení s Duchom Svätým.  Pavol  hovorí o sebe, že už nežije on, ale v ňom žije Kristus. On preberá kontrolu nad mojou mysľou, emóciami a aktivitami. Všetko robím jeho mocou a pod jeho vedením.
      Tretia dimenzia krstu je krst krvou - symbol utrpenia. Ježiš hovorí veľmi priamo o tomto krste k dvom svojim učeníkom Jakubovi a Jánovi, keď ich matka chcela pre nich získať výhodnú pozíciu.  Ježiš sa pýtal, či chcú ísť na utrpenie tak, ako ním prejde On? Jemu nešlo o deštruktívne utrpenie, ale hovoril o výkupnom utrpení. On hovorí jasne o svojej smrti. Keď si všetci budú myslieť, že je  koniec, bude to začiatok, lebo vtedy všetkých pritiahne k sebe...

Ako Ježiš zvíťazil na smrťou a utrpením?
      Ježiš tým, že zomrel, vykúpil  našu smrť. Logicky by sme si mysleli že to bude tým, že nakoniec nezomrie  a tým smrť porazí, ale Božia logika je iná. Ježiš vykúpil naše utrpenie svojím utrpením, skrze svoje trpenie. 
      Ježiš mal veľký strach zo smrti – prečo? Keď Ježiš čelil smrti – potil sa krvou, takže sa bál tým najsilnejším možným spôsobom. Kropaje krvi pod kožou sú z lekárskeho hľadiska somatizáciou maximálnej úzkosti,  strachu – je to vrchol strachu, viac sa už človek báť nemôže. Toto sa nachádza u obetí zemetrasenia alebo iných prírodných katastrof. Ježiš dosiahol vrchol ľudského strachu. A povedal učeníkom veľmi otvorene, že sa bojí tejto hodiny.  Ako to, že Pavol sa smrti nebál? Bol silnejší ako Ježiš? Povedal, že by radšej zomrel a bol s Kristom, než žil na zemi, ale kvôli ľuďom tu zostáva. Sv. František nazýva smrť svojou sestrou... A mnohí umierajúci na rakovinu sú pokojní. Ako to že Bohočlovek Ježiš sa tak bál smrti? Lebo Ježiš skrze svoju smrť vykúpil našu smrť. Skrze jeho smrť  - smrť stratila svoju moc!
        Všetko utrpenie skrze Ježišovo utrpenie stratilo svoju moc, bolo vykúpené, a preto mu môžeme čeliť. Pozrime sa na človeka, ktorý čelí utrpeniu bez Ježiša – vo svojej vlastnej sile, jeho utrpenie nie je vykúpené, vedie iba k zúfalstvu. Ak tomu čelíme s Ježišom, bolesť tam je stále  a rovnaká, ale je tu aj veľký rozdiel. Má to zmysel a silu v spojení s Ježišom. A tu hovoríme o fyzickom aj psychickom utrpení, ktoré je rovnako vážne. Ježiš trpel strachom, smútkom, osamelosťou, neláskou, prechádzal cez všetky štádiá... Ježiš bol aj v Getsemane, aj na kríži s Otcom. Bol však aj človekom, preto potreboval ľudskú podporu. Môžeme si uvedomiť  odmietnutie Ježiša Judášom pri zrade, Petrom, ktorý ho zaprel, davom, ktorý si zvolil Barabáša, apoštolmi, ktorí pospali. Ďalej je tu strach a osamelosť Ježiša. On je pravý človek - fyzicky aj psychicky. A preto toľko trpel, aby vykúpil naše utrpenie. Vošiel do všetkého, čím prechádzame my, aby nás mohol sprevádzať v našom utrpení. Ak trpím napr. strachom, môžem sa pozrieť na Ježišovu ľudskosť, nájsť si ho v situácii, keď on cítil to isté ako ja teraz. Môžem sa vtedy pripojiť k nemu, lebo Jeho strach vykupuje môj strach, jeho bolesť vykupuje moju bolesť.  Ak cítim odmietnutie či niečo iné, môžem sa pripojiť k nemu trpiacemu. Preto je Ježišovo utrpenie výkupné, vykupuje ma. Ak je moje utrpenie vykúpené  Ježišom, tak aj ja môžem iným pomôcť mojím utrpením.
      Ježiš trpel aj duchovne, cítil sa Bohom Otcom zavrhnutý. Lebo toto je dôsledok hriechu, oddelenie od Boha. Nikdy sme si neuvedomovali,  čo pre Ježiša znamenalo oddelenie od Boha. To bremeno hriechov, ktoré ho  oddelilo od svätého Boha. Neboli to jeho hriechy, ale boli to hriechy. Ak nesiem ťažký kufor, či je môj alebo iného,  je pre mňa ťažký. Možno je ťažší ešte viac, ak nie je môj. Bremeno zostáva bremenom. Bremeno hriechu je necítiť sa Bohom milovaný, byť Bohom zavrhnutý, od Boha oddelený. Ježiš vtedy prežíval, že ho Boh nemiloval. Aj on vedel vo svojej mysli, že ho Otec miloval, veď bol Boh a vedel všetko. Necítil to však vo svojich emóciách  a tým vykúpil aj naše prežívanie „odvrhnutia“  Bohom. On chcel prejsť aj cez to, lebo aj toto chcel vykúpiť. Týmto prešli mnohí svätí, keď ako mystici prešli podobnými momentami opustenosti Bohom.
      Každý moment v živote Ježiša nie je históriou, je to stála prítomnosť, je to večné, nekonečné teraz. Každý výkupný skutok je stále prítomný v čase a zasahuje ma, uzdravuje ma, oslobodzuje ma. Každé slovo v Biblii je stále živé,  zasahuje ma, neprešlo do histórie. Je živé. Ježiš stále žije, miluje, obetuje sa za mňa, kričí k Otcovi, prečo ho opustil... Preto sa toho môžem držať – takto je moje utrpenie vykúpené.

Čo je vyliečenie a čo uzdravenie?
       Iné je vyliečiť sa a iné byť uzdravený. Ježiš môže vyliečiť bolesť, ak ju odníme. Je len odňatie problému, jeho ukončenie. Ale uzdravenie je to, ak mi ten problém už viac nevadí. Uzdravenie je, keď tomu čelím bez znepokojovania, bez toho, aby to rušilo moje vnútro... Všetci sme trpiaci  ľudia a všetci potrebujeme vykúpenie. Buď  vyliečenie z bolesti - odstránenie, alebo uzdravenie - schopnosť bolesti čeliť bez hnevu na Boha, bez strachu o seba a svoju budúcnosť. Potom už môžem čeliť bolesti, chorobe pokojne bez toho, aby to ničilo môj vnútorný život.  Ježiš mi vždy dá uzdravenie, ale nie vždy ma vylieči. V tomto druhom prípade potrebujem, aby sa moje utrpenie stalo výkupným, lebo inak by sme upadli do zúfalstva.

Od čoho závisí uzdravenie?

      Ježiš ma vždy zachráni z môjho utrpenia? Nie! To by bolo nebezpečné tvrdenie. Toto nesmieme tvrdiť, keď hovoríme o Božom uzdravovaní.  Prečo Ježiš uzdravil tých  a mňa nie, pýtame sa potom? Miluje mňa menej a ich viacej? Chýba mi niečo? Viera? Mám hriech? Záleží to od mojej disponovanosti? Od mojej viery? Neuzdravuje moja viera, ale Ježiš! Ježiš hovorí, že stačí semienko viery. Ale nie viery v uzdravenie, ktoré očakávam, ale viery v Boha, ktorý ma môže uzdraviť. Potom, ak by ma nezachránil,  neuzdravení ľudia by sa cítili zavrhnutí Bohom... potom by to stálo na mojej dispozícii, na mojej viere. Nie je to moja chyba, keď sme neboli uzdravení. Aj keď  volám Ježiša do môjho utrpenia, nie vždy ma zachráni. Ak by to bolo tak, Ježiš by svätca vždy musel uzdraviť a nikdy by nemohol zomrieť.. Takto Ježiš nechce, aby sme hľadeli na utrpenie. Ak vkladám svoje utrpenie na Ježišove plecia, neznamená to, že Ježiš bude trpieť namiesto mňa.
Podľa prednášok p. Eliasa Vellu spracovala Monika Ginzeriová

 

Podobenstvá o postoji k utrpeniu

     Keď som bol malý chlapec, zvykol som sa pozerať na robotníkov, ako na pleciach nosia ťažké kamene pri stavbe domov . Vtedy ešte neboli žeriavy ani iná technika ako dnes. Raz som sa jedného spýtal: „Ty si určite veľmi silný muž, keď nosíš jeden kameň za druhým.“ Povedal mi, že tu nejde o silu, ale o tréning, ako si ten kameň naloží na plecia! Toto mi zostalo navždy v mysli.  Často nejde o utrpenie samotné, ale o spôsob, ako utrpeniu čelím, čo je dôležité. Ak mu neviem čeliť, aj najmenšie utrpenia ma budú ničiť.
      Jedno dievča prechádzalo adolescentnou krízou a častokrát bolo veľmi smutné. Jej otec jej chcel pomôcť a ako  šéf reštaurácie jej dal poučenie z kuchyne. Dal variť vodu do troch  hrncov na tri horáky a pýtal sa jej, čo vidí? Povedala, že tri hrnce s vriacou vodou. Potom dal do jedného mrkvu, do druhého vajíčko a do tretieho kávové zrná. Dievča sa čudovalo, čo z toho bude. Otec potom vyberal postupne mrkvu a pýtal sa: „Vidíš tú mrkvu? Predtým bola silná, teraz je mäkká, stratila všetku svoju silu. Pozri na vajce, vajce je veľmi krehké, nemôžeš ho hocijako chytiť, ale keď ho vyberieš z vriacej vody, je veľmi pevné. A kávové zrná, zostali také, aké boli a ešte aj zafarbili vodu. Ty si v kríze, trpíš krízou dospievania, ale snaž sa zistiť, kým si – si mrkva, si vajíčko alebo kávové zrno? Ak ťa utrpenie ničí – si mrkva, ak ťa utrpenie posilňuje, si vajíčko a ak skrze tvoje utrpenie aj pomáhaš iným ľuďom okolo seba, si kávové zrno.“
       Jednoduchý príbeh, ale môžeme cez neho pochopiť, čo so mnou môže urobiť utrpenie. Niektorí ľudia sú silní v úspechu a nič sa ich zdanlivo nemôže dotknúť.  Ak však raz majú v živote problém, panikária a stávajú  sa slabými  - týchto utrpenie namiesto posilnenia ničí. Potom sú veľmi krehkí ľudia, ale keď čelia problémom, sú takí silní... Ale nečelia problémom sami, ale s Ježišom. 
       Aj Peter  bol zničený, keď sám chcel zvládnuť búrku na mori sám ako rybár. Až keď zobudil Ježiša a požiadal ho o pomoc, mohol Ježiš zasiahnuť a pomôcť mu. Ježiš čakal, kým ho Peter požiada, dovtedy nemohol zasiahnuť. Ja sa môžem spojiť s Ježišom prechádzajúcim všetkým, čím ja prechádzam v živote. Neexistuje nič, čím by Ježiš neprešiel, s čím by sme sa v ňom nemohli identifikovať. Kávové zrná sú ľudia, ktorí hoci trpia, posilňujú ťa mysticky tým, ako trpia. Ich utrpenie nie je ničiace, ale vykupuje ostatných.
Monika Ginzeriová (podľa prednášok Eliasa Vellu)

 

Práve čítate:

Miriam 10 - marec 2007

Hľadá sa zdravý človek

O Miriam
Aktuálne číslo
Archív