Irena Sendlerowa

„Každé dieťa zachránené s mojou pomocou je potvrdením mojej existencie na tejto Zemi, a nie dôvodom na slávu.“
List pre poľský parlament

 

   Irena Sendlerowa, rodená Krzyżanowska, sa narodila 15. februára 1910 vo Varšave. Jej otec Stanislav bol lekár a aktivista socialistickej strany. V mieste, kde vyrastala, bola silná židovská komunita a chudobní Židia tvorili väčšinu pacientov jej otca. Pri hrách s vrstovníkmi sa Irena rýchlo naučila jidiš. Neskôr študovala na Varšavskej univerzite polonistiku a učiteľstvo, avšak ako socialistka nemala šancu získať učiteľské miesto, preto sa zamestnala na sociálnom odbore varšavského magistrátu.

 

Pomoc Židom

   Na magistráte sa začala jej odbojárska činnosť. Najskôr bola hlavne administratívna a keď sa v roku 1942 stala členkou Żegoty (organizácie na pomoc Židom počas nacistického režimu), pravidelne navštevovala geto a pašovala tam lieky a potraviny. Niekedy v tomto čase začala z geta pašovať deti – spočiatku len tie bezprizorné. Neskôr Irena a jej spolupracovníci už pašovali deti z geta vo veľkom, a to rozličnými spôsobmi. Deti často uspali a prevážali sanitkami v rakvách ako mŕtve obete týfusu. Inokedy ich ukryli v odpadkoch, prevádzali kanálmi a podzemnými chodbami – ak boli deti menšie – prehadzovali ich v dobre vypchatých vreciach cez trojmetrovú stenu geta. Keď pašovala deti v nákladiaku, vraj vycvičila psa štekať pri prechode vrátnicou – pôsobil ako ochrana proti prípadným zvukom detí z auta...
   Pre prepašované deti hľadala úkryty. Aby vyriešila zásadný problém – otázku dôvery na oboch stranách – rozhodla sa oprieť jednak o osobné vzťahy, ktoré získala ako sociálna pracovníčka, a tiež o katolícku cirkev, ku ktorej sa hlásila. Najskôr deti ukrývala v katolíckych kláštoroch a sirotincoch, v ktorých poznala predstavených, pretože s nimi už skôr spolupracovala. Neskôr sa cez kňazov dostala k rodinám, ktoré boli ochotné prijať tieto deti. Okrem toho, že stále pracovala v teréne, riadila tiež operácie a viedla kartotéku s kompletným prehľadom pôvodných a krycích identít detí. Papieriky s týmito záznamami ukryla v zaváraninových fľašiach a zakopala ich na záhrade svojej priateľky. Metóda „krytia“, ktorú Irena zvolila, spočívala v zmene identity detí. Aby sa deti nemuseli skrývať v pivniciach, vybavila ich falošnými dokladmi, a tak mohli byť začlenené do rodín a sirotincov. Toto riešenie bolo v dlhodobom horizonte omnoho bezpečnejšie a účinnejšie. Týmto spôsobom sa najľahšie pašovali a ukrývali nemluvňatá, horšie to išlo so staršími deťmi. Mnohé z nich totiž pochádzali z ortodoxných židovských rodín, hovorili iba jidišom a nemali poňatie o katolíckej viere a zvykoch. Tieto deti museli prejsť zvláštnym rýchlokurzom reči a katechizmu, aby sa neprezradili pri návšteve školy či nedeľných bohoslužieb spolu so svojimi novými rodičmi. Nacisti trestali ukrývanie Židov vyvraždením celej usadlosti: Kto prijal židovské dieťa, riskoval život celej svojej rodiny, resp. celého osadenstva kláštora či sirotinca. Napriek týmto hrozbám Irena Sendlerowa vždy tvrdila, že ju nikde neodmietli, keď požiadala o pomoc.
   „Pani Sendlerowa nezachránila len nás, ale aj naše deti a vnukov a ďalšie generácie,“ povedala v roku 2007 Elzbieta Ficowska, jedna zo zachránených.
V roku 1943 Irenu Sendlerowú zatklo gestapo, ale ani napriek opakovanému brutálnemu mučeniu nič dôležité nevyzradila. Podrobnosti z výsluchov a väzenia nie sú známe – ona sama o tejto časti svojho života nikomu detaily nepovedala, dokonca ani svojim najbližším. Je známe len to, že mučenie zanechalo na jej tele trvalé následky. Odsúdili ju na smrť, ale Żegota podplatila dozorcu, ktorý jej umožnil ujsť a zapísali ju ako popravenú. Po svojom úteku naďalej pokračovala v zachraňovaní Židov.

 

   Detské oddelenie Sendlerowej prepašovalo celkovo z varšavského geta asi 2 500 detí (sama Sendlerowa asi 400), väčšina z nich sa dožila konca vojny. V roku 2008 žilo ešte asi 700 z nich. Je medzi nimi mnoho významných osobností, napríklad Ševach Weiss, poslanec a hovorca Knesetu, či Michal Glowiński, spisovateľ a profesor literatúry.

 

Život po vojne

Po druhej svetovej vojne a nástupe komunistického režimu v Poľsku sa Irena opäť stala nežiaducou osobou. Jeden z jej synov zomrel po predčasnom pôrode, ktorý bol dôsledkom tvrdého výsluchu na Štátnej polícii. Komunistický režim tiež znemožnil jej deťom štúdium na vysokých školách. Sendlerowa po vojne ďalej pracovala asi 30 rokov ako sociálna pracovníčka vo varšavských sirotincoch a domovoch dôchodcov. Mala tri deti, prežila ju však iba dcéra.

 

   V roku 1965 získala medzi prvými ocenenie Spravodlivý medzi národmi od múzea holokaustu Jad Vašem v Jeruzaleme a roku 1991 ju vyhlásili za čestnú občianku Izraela. V roku 2003 dostala Rád bieleho orla, najvyššie poľské civilné vyznamenanie, a v roku 2007 sa stala rytierkou Rádu úsmevu.

 

   Zomrela 12. mája 2008 v nemocnici vo Varšave po dlhom boji zo zápalom pľúc. Pochovali ju 15. mája na Cmentarz Powazkowski, najstaršom a najslávnejšom cintoríne Varšavy.

 

   V roku 2004 vyšla jej biografia „Matka dzieci Holocaustu. Historia Ireny Sendlerowej“ – spísaná A. Mieszkowskou. Spoločnosť Hallmark pracuje na jej sfilmovaní.

Jana Kunová