Veriť či neveriť?

   „Ja už nechcem byť kresťankou, nechcem žiť v Božom kráľovstve. Veď je úplne jedno, či som veriaca, alebo nie som, rovnako trpím, prežívam rovnaké problémy.“ Toto som v bolesti a pocite zúfalstva zakričala nahlas v obývačke do priestoru pred pár týždňami. Plakala som a plakala a plakala. Keď vošiel manžel, v zlosti a z uboleného srdca som mu to objasnila podrobnejšie. „Za čo sa mám modliť? Niektorí nám hovoria, že keď sa modlíme, musíme sa s vierou, že to Boh aj vypočuje a urobí, teda máme očakávať od neho veľké veci. Ďalší nám vravia, že modlitba nie je hádzanie mince do automatu, z ktorého okamžite vypadne riešenie, že nemáme my diktovať Bohu, ale čakať na jeho rozhodnutie, že mu len modlitbou dávame súhlas konať. Ako je to???“
   Spomínala som si na nedávne stretnutie s jednou komunitou, od ktorej pri modlitbe za manžela zazneli slová poznania, potvrdené cez inú osobu obrazom k tej istej téme, že bude uzdravený z jednej dlho sa vlečúcej choroby. Opäť sme uverili, opäť nám zažiarila nádej. Vždy, keď sa dlhší čas nič veľké nedeje, zmierime sa aj s ťažkosťami a žijeme prosto s nimi, nesieme ich ako náš kríž a ide to. Keď však zase príde nové povzbudenie, aby sme sa nevzdávali, ale bojovali na modlitbách, prípadne pôstoch ďalej, no viditeľná zmena neprichádza, bolí to oveľa viac. Aj tentoraz. Prišli sme domov v nádeji na vyliečenie manželovej nespavosti, od ktorej sa potom odvíja mnoho ďalšieho, a namiesto toho hneď na druhý deň ochorel na angínu a synček s ním. A z jednej virózy do druhej, z druhej do tretej. Neviem, či som nesprávne očakávala zmenu ihneď a mala som len byť trpezlivá... spolu čakáme už 6 rokov, on sám sa za to modlí oveľa dlhšie. Neviem, ale akosi po 3 týždňoch únavy, napätia a modlitebného nasadenia som to vzdala úplne. Po 20 rokoch viery som sa prvý raz rozhodla proti Bohu: „Veď je to jedno. Ja sa už nechcem stále len snažiť, nechcem veriť, chcem vidieť veci sa aj diať. Čo mám zo samotnej  viery? Stále len dúfať, čakať a čo potom?! A čo ak Boh vôbec nie je? Čo nám to zas natlačili do hlavy? Aké zvolávanie Božích vecí sem na zem? Síce nám prednášali o tom, že kresťanstvo nie je len o morálke a snahe, ale aj o konaní Boha tu na zemi cez nás, ale prečo sa to teda nedeje? Ja fakt vidím len morálku a snaženie. Pracujem pre Pána, ale asi mu nerozumiem. Kresťanstvo je pre mňa ťažké. Ak aj je Boh, nerozumiem mu. Ak je pravda, že mu na nás záleží, nech si ma sám nájde, nech ma hľadá. Ja už sama od seba pre to nič neurobím. Nech sa mi dokáže.“ A plakala som ďalej. Rozhodnutie padlo – nechcem žiť s ním, pre neho, odmietam ho. Manžel to potichu vzal. Ešte som ho upozornila, že sa za mňa nemusí modliť, lebo to nebude fungovať proti mojej vôli, lebo ja som sa rozhodla, že NIE. Nekomentoval moje výlevy. Povedal mi len, že ma miluje.
   Prestala som čítať Písmo sväté, ako som bola denne naučená, už som sa pred jedlom a pred spaním nemodlila so synom, nešla som v nedeľu do kostola. Ja som totiž radikálny typ – nemôžem niečo robiť len pro forma. Keď viera, tak so všetkým, keď neveriť, tak ani sa nepretŕčať na duchovných akciách. Dva dni som spriadala plány, čo všetko musím zmeniť v živote, aby som bola vo svojom konaní úprimná a dôsledná. Nemôžem už chodiť na komunitné stretnutia, do spoločenstva – lebo to nemá význam – prečo by som tam mala byť, keď oni veria a ja nie!? Nemusím zostať pri manželovi. Musím odísť zo služby časopisu Miriam. Nemôžem ho nakaziť iným duchom. Už som tam neprijateľná. Postupne som došla na to, že sa mi asi zmení celý život. Zistila som, ako veľmi a všade mám všetko prepletené s Bohom, že som zvyknutá stále s ním hovoriť, stále a vo všetkom sa na neho obracať. Dá sa s tým vlastne prestať? Z jedného momentu na druhý asi nie. Ale postupne. A ak Boh ani nie je? Dve veci ma znepokojili:
   1.) Čo budem robiť? Veď ja vlastne všetko, čo robím, kam chodím, o čom sa rozprávam, mám naplnené Bohom. Keď zrazu vynechám tieto činnosti a medziľudské kontakty, čo budem robiť? Musím si niečím iným naplniť dni, život. Ale má niečo zmysel? Čo má zmysel? Bez Boha?
   2.) K čomu povediem dieťa? Ako ho budem vychovávať?
   Tieto dve otázky ostávali bez odpovede. Neviem skrátka, uvidí sa. Neriešila som nič, žila som zo dňa na deň. Neduchovne. „Nemám záujem o žiadne duchovné akcie. Buď všetko, alebo nič. Ja nechcem čistý život, charakter, hodnoty kresťanstva, angažovanie sa pre ľudí atď. bez živého Boha!“
   Či vôbec je Boh...
   To, čo som pocítila následne, asi ani nedokážem opísať. Akúsi blízkosť – spredu, zozadu, dokonca niekoho vo mne. Vyjadriť to slovne mi pomohol 139. žalm. V ušiach som počula slová: Aj keď si usteliem v podsvetí, aj tam ma nájdeš. Aj keď sa ukryjem pri najvzdialenejšom mori, tam ma tvoja ruka doprevadí. Aj keby ma prikryla tma, tma okolo mňa sa stane svetlom. Zovrel si ma spredu i zozadu, položil si na mňa svoju dlaň. Fyzicky som cítila, že Bohu sa nedá utiecť. On JE, existuje. Čiže prvá otázka vyriešená. Môžem sa síce naďalej tváriť, že nie je, no ja viem, že je.
   Do mysle mi začínal prenikať strach. Poznanie, že kto nežije v Božom duchovnom svete, automaticky sa otvára pre ten druhý (démonský), je vo mne hlboko zakorenené. Dostala som strach o Adamka a našu rodinu. Keď nestojím v Bohu – a to teraz nestojím – dávam druhým silám prístup do nášho života. A tu už prestáva každý žart a každá hra na pokus, „ako sa žije bez Boha“. „Dobre, teda si. Ale aký si? Nerozumiem ti, nechápem, čo robíš, prečo to robíš a čo ja mám s tým?! Túžim ťa vidieť konať aj v našom živote.“ Veci, pre ktoré som žila 20 rokov, mi odrazu boli nejasné. Smrť na kríži, zmŕtvychvstanie, cirkev, služba... „Ako to súvisí s mojím životom?“ Začalo sa nové hľadanie.
   „My skutočne nevieme, ako a za čo sa máme modliť,“ zacitoval môj kamarát kňaz slovo z Rimanov 8. Tak sa modlím len v jazykoch (charizma jazykov), čím dávam zelenú Bohu a nepletiem do toho svoju myseľ a svoje plány ani riešenia. Veľa vecí zostáva vo mne nepochopených, neobjasnených, ale naisto viem, že lepší koncept života než ten Ježišov nechcem odovzdávať synovi a inú nádej pre naše manželstvo než tú Božiu nemám. A tiež som sa hĺbkovo preskúmala a zistila,  že činnosti, ktoré robím, naozaj nerobím zo strachu alebo s motívom zaslúžiť si či vydobyť niečo za ne od Boha, ale že ma aj nesmierne bavia, tešia a vidím v nich zmysel pre iných.
   Vrátila som sa naspäť – rozhodla som sa, že CHCEM žiť v Božom kráľovstve. Nedokážem neveriť.

Alena

Figovník na dovolenke

   S manželom sme sa veľmi tešili na vysnívanú dovolenku. Bol už koniec septembra a na juhu Talianska, ktoré sme si zvolili za miesto oddychu, bolo stále veľmi príjemne a slnečno. Boli sme radi, že už bude po sezóne a rekreačné strediská nebudú také preplnené. A v ten rok som akosi zvlášť potrebovala, aby sme dni voľna strávili ďalej od ľudí.
   Predstava krásnej a pokojnej dovolenky vo dvojici sa začala rozplývať už v prvý deň. Jedna rekreantka sa akosi prirýchlo poponáhľala zoznámiť sa s nami. Bola to rozvedená pani stredného veku. Hneď sme spoznali, ako trpí osamelosťou a ako ju bolia zranenia zo strany bývalého manžela. Na dovolenku sa vybrala úplne sama v nádeji, že hádam tu niekoho stretne, s kým bude tráviť spoločné chvíle. Hneď na začiatku sa upla na nás, a keďže nikoho iného, kto by prejavil záujem aspoň sa s ňou rozprávať, nestretla, jej citové pútanie sa silnelo. Mne však vôbec nebolo jedno, že sa k nám pridala, keď sme sa s manželom šli prejsť popri mori. Zrýchlili sme krok a ona stále kráčala za nami. A keď predostrela svoju predstavu, že by sa rada k nám pripojila v rámci nejakého výletu, celé moje vnútro sa vzbúrilo a pýtala som sa: „Pane, prečo takto? Vedel si, ako veľmi si potrebujeme oddýchnuť! Tak prečo si nám ju poslal do cesty?“
   (Ďalej budem písať v jednotnom čísle, lebo môj manžel si zo vzniknutej situácie až taký problém nerobil.) Premkol ma vnútorný nepokoj. Na jednej strane som si bola vedomá toho, že na oddych máme právo. Aj Ježiš, keď bol unavený a vyčerpaný z námahy celého dňa, odišiel do samoty, aby v nej v spojení s Otcom načerpal silu. Potreboval to. To už bola dokonalosť Ježiša, že keď ho našli zástupy, „zľutoval sa nad nimi“ a prijal ich. Ja však nie som dokonalá, prišla som si oddýchnuť a sama cítim, ako veľmi to potrebujem.
   Zhodou okolností som na dovolenke čítala knihu Alessandra Pronzata „Nepohodlné evanjeliá“. „Natrafila som“ na jeho vysvetlenie podobenstva o figovníku, ktorý Pán, keď na ňom nenašiel plody, nechal vyschnúť, i keď nebol práve čas fíg. Zvláštne – figovník „rešpektoval“ ročné obdobia, a predsa Pán chcel od neho viac. „Náš Pán,“ hovorí Pronzato, „je náročný. On chce, aby sme prinášali ovocie, aj keď sme na dovolenke“.
   Tie slová mi nedali pokoj. V podstate som vedela od začiatku, že Boh nám nikdy nikoho neposiela do cesty zbytočne. Stále znechutená z predstavy, čo to pre nás bude znamenať, som však nakoniec povedala: „Dobre, Pane, ty však vieš, že na trávenie dovolenky s cudzím človekom nemám chuť. Nakoľko však viem a môžem, otváram sa pre tvoju milosť a prosím, to ostatné urob ty sám!“
   V ten deň sme si k našej panej prisadli k stolu a spoločne sme povečerali. Vypočuli sme si, aké je to tu všetko hrozné – služby nedokonalé, počasie nevyhovujúce, ale najhoršia zo všetkého samota. Veľmi trpela i tým, že musela sama raňajkovať i večerať, mala pocit, že na ňu všetci pozerajú. Od toho dňa sme trávili čas stolovania spoločne. A zrazu pre ňu i čašníci začínali byť ochotnejší, strava chutnejšia, more i krajina úžasné. Vzali sme ju i na jeden spoločný výlet do malebného mestečka a ona bola šťastná. Strávili sme s ňou aj večer v deň odchodu – spoločne sme sa ešte raz prešli po tých pekných miestach, po ktorých sa ona dovtedy prechádzala iba sama. Teraz nám píše i telefonuje a spomína na všetky pekné chvíle strávené v Taliansku.
   O pár mesiacov neskôr, keď riešila náročnú rodinnú situáciu, obrátila sa opäť na nás, ktorých na dovolenke spoznala ako veriacich ľudí. Mala potrebu zodpovedať si otázky týkajúce sa Boha, viery, utrpenia. Získali sme si jej dôveru, preto nás poprosila, aby sme jej v tom pomohli.
    Stále ma prekvapuje, aký je Boh dobrý. Sama si najlepšie uvedomujem, že moje „dovolenkové áno“ vôbec nepochádzalo z kresťanskej lásky voči osamelej žene, ba dokonca ani zo súcitu s ňou. Naopak, bolo nie príliš ochotným sebazaprením, spojeným s netrpezlivým reptaním. Ako aj opatrnosťou, aby som nestrávila zvyšný čas oddychu výčitkami svedomia. Preto ma tak povzbudzuje, keď vidím, že Boh aj to málo, čo my mu váhavo ponúkneme, dokáže premeniť na osoh núdznemu.
   Aj takéto poznanie môže priniesť letná dovolenka.

Oľga

Dážď

   Vyrazili sme. Šoférujem. Na okno auta dopadá jemný hustý dážď. Stierače stierajú. Dnes prší takmer celý deň. Na zadných sedadlách sedia moje tri deti. Za každého počasia majú otázky a očakávajú moju reakciu. Sme ako kvapky a stierače, otázka – odpoveď, otázka – odpoveď. Zľava sa ozve trojročný syn: „Zbadal som čertíka a ostatní ho nevideli!“ Ešteže je len na reklamnom bilborde. „To je len zamaskovaný ujo, vieš, ako na karnevale, a rožky má nalepené,“ reagujem. Sprava sa pridáva dvojročný syn: „Mami, ja som zase videv kavu loškatú.“ „Myslíš kravičku, hmm.“ Zo stredu sedemročná dcérka úplne o inom: „A budú nás chcieť, keď takto prší?“ „Samozrejme, keď nás pozvali, chcú nás, či je slnko, alebo takto prší,“ odpovedám. Napadla mi paralela s Nebeským otcom. Tiež nás stále „chce“, za každých okolností. Kvapky na okno dopadajú hustejšie. Zapnem silnejšie stierače. Semafor, červená. Môj Pane, urob, aby na chvíľu prestalo pršať, keď pôjdeme – prosím v srdci. Zelená, odbočujem. Som slabá šoférka, musím parkovať ďalej od miesta, kde býva moja priateľka Katka, ktorá nás pozvala na popoludnie. Premýšľam, je to pešo približne desať alebo dvadsať minút, podľa rýchlosti chôdze detí a množstva slimákov v tráve. Ak bude takto pršať, budeme celí premočení. Parkujem, vystupujeme z auta. Všetci si obliekame, čo máme. Dážď ustáva, len kde-tu nejaká malá kvapka. Ďakujem, Pane. A teraz rýchly presun. Och, koľko slimákov. Deti každého skúmajú. Začínam byť netrpezlivá, naháňam ich. Vnútri počujem tichý hlas: O čo ti ide, veď ste na výlete?
   Sme na mieste. Tesne pred bránou ma predbieha Katkin manžel. „Ahoj, už si doma?“ vyzvedám. „Ahoj. Vždy takto chodím,“ odpovedá s úsmevom. Je okolo pol piatej. Môj manžel chodí domov až na malé výnimky večer o pol ôsmej. Keď na to myslím, niekde vnútri ma stlačí. Návšteva prebieha príjemne. Deti sa hrajú s Katkinými, my sa rozprávame. Preberáme všetko od detí cez zaváranie až po vízie do budúcnosti.
   Medzitým začalo liať ako z krhly. A leje a leje. Katka mi ukazuje nový kuchynský stôl, ktorý vyrobil jej manžel. Chválim, lebo je naozaj fajn – stôl aj manžel. Práve začína vyrábať pizzu. Valček i cesto mu len tak poletujú v ruke. „Vieš, jeho to baví,“ komentuje Katka. „Môj manžel vie robiť úžasné šaláty, až sa nám robia gule za ušami, keď ich jeme,“ pochválim sa. Predsa len, vidieť muža s takouto chuťou variť mi zrazu spôsobuje úžasnú vnútornú radosť. Spontánne sa zasmejem. Katka sa pýta, čo ma rozosmialo, a po vysvetlení zažartuje: „Odfotím ti ho a hlavu si len prelepíš.“ Keby to takto fungovalo, pomyslím si. Nevdojak začínam porovnávať. Aj môj manžel je šikovný, atraktívny, pomáha mi s deťmi, má rád svoju prácu, snaží sa žiť s Bohom a dokonca desať rokov žije aj so mnou. Lenže je málo doma, takže to, aký je úžasný, zistím zvyčajne až cez víkend, a to mi vadí. Prečo viac myslíš na to, čo nemáš? pýta sa ma potichu môj vnútorný hlas. Pripomína mi Božie slovo, ktoré som dnes čítala – ako máme byť vďační za to, čo máme. Áno, Pane, pokúsim sa.
   S teplom pece sa v ovzduší šíri pohoda a teplo domova. Je nám spolu príjemne, no blíži sa čas odchodu a vonku ešte stále leje. Ak vyjdeme v takomto počasí, do dvoch minút sme mokrí ako z bazéna. Pane, sprav, nech prestane pršať alebo nech aspoň prší menej – prosím v srdci – urobil si pre mňa aj väčšie veci, toto je pre Teba len taká maličkosť. Čas beží, dážď neustáva. Budeme to musieť zvládnuť. Pôjdeme desať minút v daždi a ešte štvrťhodinku mokrí v aute. Prečo som vzala len jeden pršiplášť? vyčítam si. Hádam z toho nebude zápal pľúc, kašeľ, horúčka, antibiotiká, týždne zavretí doma. Odháňam čierne myšlienky. Precitám do reality. Doma nás nikto nečaká, manžel je na služobke, vráti sa až v noci. Budem ich musieť vysušiť, nakŕmiť a uložiť sama.           
   Obúvame sa a vyrážame. Kvapky rednú, takmer prestáva pršať. Pane, Ty si spravil pre mňa zázrak! Moje srdce sa raduje a plesá moja duša! Cestu sme zvládli, sme doma. Moje tri ratolesti vyskakujú z auta spokojné a suché. V dnešnom popoludní som opäť zažila, že Boh ma miluje.

Eva