Výroky detí

Hovorím triapolročnému Adamkovi, keď narazil do dverí: „Čo nevidíš?“ On na to: „Ja som slepý. Vošiel som do slepej uličky, boli tam slepí, nakazil som sa.“


Kráčame hore kopcom a upozorňujem na rozviazanú šnúrku. Ferko na to: „Ja vieéém, tato je strašný  expert, sebe zaväzuje dobre a mne takto rozväzujúco.“


Malú Hanku sme učili poďakovať sa. Pomáham: „No, Hani, ďa  ďa ďa“... Nevinný detský pohľad: "Ďalekohľad.“


Sledujeme zblízka rodinku labutí, dve dospelé, tri mladé. Zrazu Hanka vyhlási: „Toto bude tatino.“ „Ako si to zistila?“ pýtam sa. „Prísne sa na mňa pozerá.“

 

Cestovala som so 4-ročnou Hankou v MHD. Pred nami sedel mladík, vlasy učesané do kohúta, pírsing v obočí. Hanka sa čuduje:
 „Mami, čo to má?“
 „Takú náušničku.“
 „Prečo?“
„Asi sa mu to páči.“
„Nebolí ho to?“
„Opýtaj sa ho.“ Haničkinu zvedavosť nič nezastaví, prisadne si k mladíkovi.
Ten hrdo vyplazuje jazyk a ukazuje ďalšiu ozdobu.
A zas tá detská nevinnosť a zvedavosť. „Hm, a ako s tým ješ zmrzlinu???“