Miesto je pripravené

   Niet krajšieho miesta na svete ako domov. Nech ten náš je kdekoľvek, všetci pociťujeme neustále nutkanie vracať sa. Domov. Akokoľvek radi cestujeme, sťahujeme sa, zažívame zmenu či dobrodružstvá, nedokážeme prehlušiť neutíšiteľné volanie „Poď domov!“
   A čo je na tom volaní najneúnavnejšie? Že neprestáva, ani keď otvoríme dvere na svojom byte, zvnútra zamkneme verandu tichej drevenice, zavoniame teplo kozuba a prestretý stôl či ležíme v náručí milovaného človeka.
   Mám 37 rokov. Boh ma s manželkou Betkou obdaroval nádherným synom, útulným bývaním, vynikajúcimi priateľmi a prácou, ktorá mi je povolaním. A predsa sú chvíle, keď nepoznám odpovede, nevidím smer, neviem, kde som a čo tu vlastne robím. Niektorým z vás to možno znie povedome. Nezáleží na postavení, domácej pohode, úspechoch v práci či dokonalej dovolenke. Je tu čas, keď znovuobjavujeme zmysel.
   Keď sa pozerám na život, pripomína mi bumerang. Čím silnejšie, ďalej a vyššie ho vyhodíte, tým s väčšou razanciou sa vráti do vašej ruky. Čím razantnejšie, cieľavedomejšie, s odvahou a očakávaním sa v osemnástich vrhneme do víru lákajúcich možností a výziev, tým mohutnejšie je volanie a príťažlivá sila, ktorá nás oblúkom prinavracia tam, odkiaľ sme vyleteli.
   Tak ako sa tínedžer pýta: „Aký je zmysel života?“, tak sa v kríze stredných rokov (uff, to som už naozaj taký starý?!) pýtame: „Aký je zmysel môjho života?“
   Ak sme ešte nesplatili hypotéku, tak pravdepodobne musím ešte trochu popracovať na našich príjmoch, ak mám chorú dcéru, tak sa o ňu musím starať. Ak mám dar a možnosť pomáhať, slúžiť, učiť, písať…
   Na príťažlivosť volania „Poď domov!“ sa urputne zahryznem, zatnem päste a dokážem svetu, že za niečo stojím, že so mnou musí ešte rátať. Bezpochyby tu po sebe zanechám aspoň maličkú stopu, vyryjem svoje iniciály do stromu, okolo ktorého keď raz niekto prejde, povie si: „Ten človek čosi dokázal!“ Zo všetkých síl ako bumerang budem bojovať a nepoddám sa oblúku, ktorému tak či tak nemôžem odolať.
   Aký som len v týchto momentoch hlúpy! Ježiš mi povedal: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som ti povedal, že ti idem pripraviť miesto? Keď odídem a pripravím ti miesto, zasa prídem a vezmem ťa k sebe, aby si aj ty bol tam, kde som ja.“ (porov. Jn 14,2-3)
   Chvíle depresie, zmätku, chvíle nenaplnené zmyslom, nádejou, perspektívou sú tie, keď zabúdame, že sme na ceste. Keď sa snažíme vybudovať si pokojný a bezpečný domov a zabúdame, že si ho nepostavíme, že nie je v našich  silách postaviť ani len imitáciu skutočného domova.
   Ten je len jeden. Je tam, kde je náš rodič, tam, kde je náš počiatok, tam, kde na nás ktosi čaká.
   John Todd vyrastal u svojej tety, ktorá sa ho, ustarosteného, obávajúceho sa budúcnosti, s láskou ujala po smrti jeho oboch rodičov. Keď dospel, stal sa z neho pastor. O niekoľko rokov neskôr sa ich úlohy obrátili. Teta mu v liste oznámila, že je už veľmi chorá a smrť príde čochvíľa. Toto jej odpísal späť:
   „Milá teta, pred rokmi som opustil dom smrti, nevediac, kam idem, či sa o mňa niekto postará, či to nie je už môj koniec. Cesta bola dlhá, no nakoniec som dorazil. Ty si ma objala a dala mi domov. Bol som očakávaný, bol som v bezpečí. To všetko si pre mňa urobila.
   Teraz je na tebe, aby si sa vydala na cestu. Píšem ti, aby si vedela, že niekto čaká, izbu má pripravenú, svetlo zasvietené, dvere naširoko otvorené a Ty si očakávaná!“
   Keď zabúdam na svoj jediný a skutočný domov, nevládzem a mám chuť to vzdať. Vyhŕňam si rukávy a bojujem.
   No rovnako ako tínedžer vyrastie na dospelého, v jednom momente sa náš bumerang chce vrátiť domov. Otec nás volá, aby sme sa z dospelých stali jeho deťmi. Ukryli sa do bezpečia jeho milosti, vediac, že je pripravené miesto, kde na nás niekto čaká, drží nám ho a na mne je len nespustiť z Neho oči.
   Benjamín, môj trojročný syn, sa prednedávnom sám od seba začal modliť: „Chcem ísť do neba. Mama, tato, Bebo pôjdu spolu do neba.“
   Áno, Benjamín, ideme spolu do neba. Poďme, bežme tam spolu, syn môj!

Martin Švikruha