Keď do sveta manželov vstúpi dieťa

   Pri vstupe do manželstva sa ľudia zväčša neubránia romantickým očakávaniam, akokoľvek sa snažia uvedomovať si aj to racionálne, neprehliadať nutnosť obety jeden pre druhého či večného prispôsobovania sa. Pretože čaro tohto obdobia je aj v tom, že obeta pre toho druhého je príjemná. Každá námaha stojí za to. A vzájomné prispôsobenie sa býva aj obohacujúce. Veď často prináša možnosť spoznať veci, ktoré sme predtým nikdy ešte nerobili. Jednoducho ľahko a radi plníme túžby toho druhého.
   Podobnými očakávaniami bývame naplnení aj pred príchodom prvého potomka. Ženy vidia skvelého otca a starostlivého partnera. Muži vidia svoje polovičky usmiate, šťastné, naplnené... A tu to začína postupne narážať na prvé úskalia. Únava, nedostatok času na svoje záľuby, starosť o dieťa... A už nie je také ľahké a samozrejmé nechať partnera každú sobotu vyspať sa do sýtosti, keď samy máme ledva oči otvorené. Začína sa teda nové obdobie vo vzťahu, síce neľahké, ale ponúka partnerom možnosť rásť v skutočnej láske.
   Ako menia deti partnerský vzťah?
   Niektorí to vnímajú humorne, iní bojujú a ďalší si chvíľu vychutnávajú sladké ovocie:


Prvý pár
   Narodením dieťaťa sa do popredia nášho manželského vzťahu dostala starostlivosť a výchova o deti. Romantické prechádzky a výlety vo dvojici sme zamenili za rodinné výlety.
   Vďaka nášmu synovi a úžasnej cirkevnej materskej škole, ktorú navštevuje, máme veľa dobrých priateľov, s ktorými sa často stretávame, pomáhame si, organizujeme výlety s rodinami, rozprávame sa o výchove detí, o živote, o Bohu. S manželom si uvedomujeme, že pre budovanie pevného a pekného manželského vzťahu je potrebná tolerancia, dôvera, úcta, spoločné rozhodovanie, odpúšťanie, modlitba. V neposlednom rade ako manželia potrebujeme čas, ktorý bude patriť iba nám. V prítomnosti detí často nemôžem vnímať manžela tak, ako by som chcela, najmä ak dieťa plače, vynucuje si pozornosť alebo nás potrebuje.
   Čas, ktorý ako manželia máme iba pre seba, sa po narodení našich detí síce skrátil, ale o to viac je pre nás vzácnejší. A hoci nám  niekedy chýbajú starí rodičia, ktorí by sa občas s láskou venovali svojim vnúčatkám a nám tak dopriali viac času pre seba, a hoci niekedy nie je ani tých peniažkov nazvyš, nevieme si s manželom predstaviť manželstvo bez detí. Sú pre nás veľkým darom.
ona (a on)

 

Druhý pár:
   Obe naše deti nám dali možnosť prežiť neskutočné okamihy šťastia – počnúc zistením pozitívnych výsledkov tehotenských testov až po prvé okamihy, keď sme ich mohli vidieť a obdivovať. Tento náš údiv trvá dodnes. No občas sme to schopní precítiť až po tom, ako už spokojne spia vo svojich postieľkach, keď už utíchnu večné boje, kto kedy komu čo urobil či neurobil a urobiť mal.
   Bežná konverzácia rodiny sa zväčša týka detí a ich sveta. Na jednej strane je to fascinujúce. No na druhej strane nám to uberá z NÁŠHO veľmi vzácneho času, ktorý môžeme tráviť spolu s manželom. Ale zas sa učíme získavať maximum aj z úplných maličkostí, rýchlych pohľadov, letmých dotykov. Naučili sme sa vnímať šťastie našich detí ako naše vlastné a nie, že ho majú na úkor nás. Denne sme pri ich výchove nútení hľadať nové riešenia a spoločné postupy. V situáciách úplného vyčerpania máme možnosť prijímať od seba navzájom podporu. Zažívame, že sme od seba navzájom „závislí“, že nemôžme byť šťastní osamote, v izolácii, lebo to jednoducho osamote ani nezvládneme. Aj vďaka deťom v náročných situáciách sa z prirodzenej náklonnosti stáva láska, ktorá všetko dúfa, všetko verí a všetko môže.
on a ona


Tretí pár
   Príchod dieťaťa prirodzene upevnil môj vnútorný záväzok voči manželke a nášmu vzťahu, takže mám o to väčšiu motiváciu prekonávať ťažkosti a pracovať na sebe. Z praktického hľadiska je veľkou zmenou, že popri deťoch je náročnejšie nájsť si čas jeden pre druhého, takže sa musíme o spoločný čas viac usilovať.
on


Štvrtý pár
   Už si pomaly ani nemám kedy umyť zuby, vlasy, jedlo mi na polceste do žalúdka z neho hneď aj vyskakuje. S každým hltom chytám hrnček s mliekom padajúci zo stola, aby aspoň dnes nevyšlo všetko nazmar. Ale toto je celkom vtipné.
   Náročnejší moment je, keď si asi po 20 únavných večeroch konečne s tatinkom naplánujeme romantický večer, no tesne pred jeho začiatkom sa malý prebudí s horúčkou.
   Existujú aj víkendové poobedia, hoci vtedy si dieťa zmyslí, že dnes teda určite spať nebude, a zas máme po programe.
   Zmes únavy zmiešaná s pocitmi bezradnosti pri výchove, okorenená stereotypom domácnosti robí z veselej iba manželky aj nestíhajúcu gazdinú, nedokonalú matku – skrátka inú ženu, než môj drahý spoznal pred 8 rokmi na konferencii, kde sa nám skvele modlilo, smialo a diskutovalo o živote. Teraz ma vidí inak, bez poslednej vrstvy ilúzie, bez ochrany najvnútornejšieho vnútra. A ten jeho pohľad na moju miestami až zúfalosť sa mi nesie ťažko.
   Ja som však získala až nadmieru starostlivého tatu pre nášho synčeka. Tatinka, ktorý sa mi niekedy akoby stráca v detských hrách, čoraz častejších chorobách a celkovom nastavení na dieťa. Áno, žiarlim... a urputne zápasím za každú sekundu len pre nás dvoch.
   Prechádzky pod hradom a na Slavíne sa zmenili na bicyklovačky s pomocnými kolieskami a utieranie soplíka. Z dlhých modlitieb ostali len vďaky za zážitky dňa a prosby za zdravie, jeho prácu a aby sme sa ľúbili.
ona


Piaty pár
   Povedala by som, že náš vzťah s príchodom detí zmenil svoju „konzistenciu“, ale nezmenil „vôňu“ ani „chuť“. Celé naše fungovanie sa prispôsobilo deťom, aktivity dňa, rytmus spánku, jedlo i intímny život. Až keď som sa stala matkou, pochopila som, čo je to skutočná obeta. Ani vo sne som si predtým nevedela predstaviť tú únavu a odliv energie, keď mesiace v noci spíte len pár hodín a cez deň treba fungovať.
   Najviac som však ako žena začala pociťovať ochudobnenie v komunikácii a prežívaní vnútorných vecí. Niežeby sa tá zmena udiala v nás, jednoducho je len akosi menej času a viac riešime problémy našich detí. Druhá strana mince je tá radostnejšia, keď sa pozerám do očí našich detí. S manželom zažívame, že náš partnerský vzťah sa vyvíja k darovaniu a darovaním sa dozrieva.
   A čo tá spomínaná „vôňa a chuť“? „Vôňou“ nášho vzťahu je naša láska, najmä to hlboké, slovami neopísateľné, čo sme dostali do našich sŕdc od Boha, s čím sme do vzťahu išli. Ježiš dáva nášmu manželstvu hĺbku a silu. S Ním žijeme a riešime často zložité situácie.
   Zameranie nášho života na Ježiša a túžba kráčať k nemu spolu ako manželia dáva vždy „chuť“ nášmu vzťahu. S príchodom detí sa toto jadro nášho bytia nezmenilo.
ona

 

Šiesty pár
Keď sme sa stali rodičmi, museli sme si (tak ako každý pár) poradiť so všetkými záležitosťami, ktoré so sebou rodičovstvo prináša. Tu som veľmi oceňovala a oceňujem, aký úraktický, svedomitá a starostlivý človek je môj manžel a v našom vzťahu ma to napĺňa ešte väčšou dôverou a istotou. V duchovnej rovine sú naše náhľady trochu rozdielne. Myslím tým klasický prístup otcov k výchove detí, tá určitá bezstarostnosť v duchu hesla "nech sa naučí" a naopak, moja materinská úzkostlivosť. Pre naše deti je iste užitočné, ak si vyskúšajú oba tieto rozdielne prístupy k životu. Pre mňa to však často znamená akúsi bariéru medzi mužským a ženským svetom, ktorá býva niekedy zdrojom konfliktov a niekedy nás prekvapivo učí o tom, že jednota sa dá žiť aj v rôznosti.
ona

Spracovala Marcela Hlubíková