List

(Fejtón)

 

Drahá mama!
   Konečne som sa osamostatnil a po desaťročí strávenom na internáte som si v Bratislave našiel svoj prvý podnájom. Viem, že samostatnosť to vlastne ešte celkom nie je, ale je to môj prvý krok k nej. Myslím, že teraz už o sebe môžem povedať, že som takmer zrelý muž, lebo som si našiel bývanie, o ktoré sa bijú mnohí z nás vidiečanov, čo sa snažíme uchytiť v našom hlavnom meste. Nával o môj nový podnájom je totiž taký veľký, že som už tretí za posledný rok, ktorý v ňom našiel vysnívané prechodné ubytko. A keby si len vedela, za akú smiešnu sumu ho mám k dispozícii. Ani po pol roku bývania v novom podnájme som neprišiel na to, prečo to domáca ponúka za takú nízku cenu.
   Čiže sa nestrachuj, v novom bývaní sa mám dobre. Síce som si ešte celkom nezvykol, ale hovorí sa, že na dobré sa ľahko zvyká, takže to už asi dlho trvať nebude a prestanú mi vadiť aj niektoré tie drobnosti, ktorým som sa zatiaľ ne-prispôsobil.
   Ubytovanie som si našiel v rodinnom dome v krásnom prostredí, kam nedolieha hluk mestskej hromadnej dopravy. A to je v hlučnej Bratislave menší zázrak. Z najbližšej zastávky mám k „nášmu“ domu 15 minút do kopca. V noci je to síce po neosvetlených uličkách povedľa tmavého parku, ale zato ten čistý vzduch, ktorý môžem dýchať zdarma denne plnými pľúcami! Večierka na podnájme je o 22.00 a pri každom príchode aj odchode sa pri otvorení dverí domu spúšťa alarm na pol ulice. To aby polohluchá domáca počula, že niekto prišiel dnu. Takže ako vidíš, je to tu navyše bezpečné. A ako vravím, celkovo je to veľmi tichá štvrť. Ani susedov som zatiaľ nevidel. Len jedného občas počuť, keď opitý púšťa hudbu o jedenástej večer alebo šiestej ráno vo vedľajšom dome, ktorý má s mojou izbou spoločnú stenu. Púšťa ju tak hlasno, že to vyrušuje aj suse-dov cez ulicu. Ale to vraj len preto, lebo mu vadí náš pes, ktorý breše väčšinu dňa. A možno mu vadia mačky, ktoré mraučia väčšinu noci. Neviem.
   Zvieratiek je tu inak mnoho. Raz som nechal v kúpeľmi otvorené okno a o chvíľu na mňa z okenného parapetu hľadela svojimi veľkými očami jedna asi meter dlhá užovka. Bol to zážitok! Možno aj ona bola zvedavá na našu kúpeľňu, v ktorej opadáva omietka a uniká z rúr plyn. Vieš, to sa v Bratislave už len tak nevidí. Zapáchajú tu síce staré handry a sem-tam pribudne mravenisko, ale nepredstavuj si kúpeľňu spojenú s toaletou ako nejaký „pajzel“ plný hmyzu. Naopak, je tu čisto a inšpirujúco. Pavučín a pavúkov je tu toľko, že v nej nikdy nemusíš zabíjať nijaký hmyz a mnohotvárnosť kúpeľňových pavúkovcov ťa navyše inšpiruje vzdelávať sa v zoológii. Pri čítaní jednej takej knihy o zvieracej ríši som sa dozvedel, že pavúky sú veľmi čistotné a že nie sú hmyz. Nemusím mať teda pri sprchovaní strach, že chytím nejakú pliagu. Kúpať som sa v našej vani ešte neodvážil, ale moje obavy sú asi zbytočné. Odborným knihám by mal človek veriť viac.
   V podnájme bývame momentálne dvaja, ale ako som hovoril, podnájomníci sa tu často menia. Nie každý je totiž tolerantný voči starej pani domácej. Má už vyše 85 rokov, a má teda nárok na nejaké „muchy“. Zle jej už slúži hlavne pamäť, a tak si nepamätá, že jej dávam za podnájom peniaze. Skúšame si to písať na papier oproti podpisu, ale nie vždy to pomôže. Často býva nahnevaná, lebo si myslí, že už niekoľko mesiacov ju podvádzam, a na svoj podpis vraví, že je sfalšovaný. V tom ju celkom chápem. Keby mne podnájomníci neplatili, tiež by som sa hneval. Ale nebude to s ňou až také zlé, lebo na niektoré veci si spomína veľmi presne. Aj na také, na ktoré sa ja vôbec neviem rozpamätať.
   Keď som v úvode písal, že na niektoré veci si v podnájme stále zvykám, mal som na mysli kuchynku a chladničku. Tie na internáte vyzerali o niečo lepšie. Aj vtedy, keď nás tam bývalo sedem-osem. Moja súčasná kuchynka pozostáva z jednej polofunkčnej platničky, umiestnenej v úzkej chodbičke medzi pivnicou a záhradou, kde sa okrem toho skladujú špinavé poháre, handry, fľaše, vešia sa tam bielizeň a spáva tam pes, o ktorom som ti už písal. Chudák, aj ten je už dosť starý a dosť často sa vyšpiní na ko-berec. A obvykle do takých kútov, že na to človek príde až po niekoľkých dňoch podľa pachu. Koberec sa však čistí pravidelne. Myslím, že raz za dva roky.
   K platničke je v kuchynke umiestnená do série chladnička. Tiež je totiž polofunkčná, takže si treba najmä v lete dávať pozor, aby si do nej človek nedal náhodou málo trvanlivé výrobky. Tie som teda prestal kupovať. Aj tak je v tých salámach a podobných mäsových výrobkoch len kopa nezdravého tuku. Presedlal som v stravovaní na rybacie konzervy, ktoré krásne dlho vydržia. Ich obsah síce po otvorení zapácha, ale nie od pokazeného jedla pre psa, čo v chladničke zabúda pani domu.
   Izbičku mám orientovanú na severnú svetovú stranu. Usudzujem tak podľa toho, že mi do nej ešte nezasvietilo slnko. Ale aj keby chcelo, nemohlo by, lebo mám celý deň zastreté žalúzie. To aby mi ľudia z ulice nevideli dnu, lebo izbu mám na prízemí, s oknom umiestneným do ulice.
   Ale krásu svojej izby ti opíšem niekedy neskôr. Teraz už musím s písaním končiť, lebo sa tu nekúri a je mi hrozná zima. A je zbytočné dopodrobna to opisovať, keď to tu čochvíľa aj sama spoznáš, keď ma prídeš navštíviť. Keď sa rozhodneš prísť, oznám mi to, prosím, dostatočne vopred, aby som to mohol ohlásiť domácej. A uveď aj presnú hodinu svojho príchodu. Ak sem nebudeš chodiť často, tak domáca vravela, že si tu vítaná. A aj otec ma môže navštíviť. Zakázané mám len návštevy kamarátov a kolegov z práce.
   Srdečne vás oboch pozdravujem domov a prečítaj, prosím, tento list aj otcovi, aby aj on videl, že sa viem o seba postarať, a pochopil, prečo som sa rozhodol pre zmenu. Ty to iste chápeš bez problémov, však? Lebo moji kolegovia v práci a ani najbližší priatelia to pochopiť stále nevedia...

 

Tvoj milovaný syn P.

Podľa skutočných zážitkov nemenovaného priateľa listovou formou zaznamenala Jana Májeková

Viera sa nedá skryť

(Evanjelizácia ako spôsob života)

Rebecca Manley Pippert

Slovenské evanjelizačné stredisko, 2009

 

   Milujete Ježiša a táto láska vás tak presahuje, že ju nedokážete skrývať pred druhými? Túžite hovoriť o Ňom, ale brzdia vás obavy, že vás ľudia odmietnu, vysmejú alebo vás budú ignorovať... či odhalia, čo neviete, a tak možno spochybnia vaše presvedčenie? Alebo hľadáte spôsob, ako ľuďom odovzdať svoju vieru, ako ich vyviesť z ich mylných predstáv o Bohu či priviesť k Ježišovi... a pritom ste presvedčení, že evanjelizácia sa neobmedzuje na určité techniky či vymedzený počet hodín, ale môže (a cítite, že aj má) byť spôsobom života?
   Potom je táto knižka určená aj vám.
   Rebecca Manley Pippert ju napísala na podnet jedného priateľa. Vlastne – prepracovala len prvé vydanie svojej knihy Viera sa nedá skryť spred dvadsiatich rokov, a to tak, že ho rozšírila o nové skúsenosti svojej evanjelizačnej činnosti zasadené do nového kultúrneho kontextu, popretkávané príbehmi ľudí, s ktorými sa stretla. (Úsmevne pôsobí napríklad zoznámenie s Mary alebo kreatívny je spôsob evanjelizácie Pat – záhradníčky, silne na vás možno zapôsobí stretnutie s Rickom – anonymným alkoholikom v lietadle či modlitba po telefóne za Annu, ktorá spochybní jej vieru v new age. Dojemné je aj obrátenie Beckinho otca či rozhovor /i okolnosti stretnutia/ s kaderníčkou Meg.)
   Kniha je oproti prvému vydaniu rozšírená aj o kapitoly o úlohe Ducha Svätého v evanjelizácii či o kapitoly o službe v cirkvi. Na záver autorka pripojila 3 prílohy (možné príklady evanjelizačných pre-zentácií, dostupné knihy o evanjelizácii a k jednotlivým kapitolám tejto knihy možné študijné otázky pre jednotlivcov i skupinky).
   Knižku, ako inak, veľmi odporúčam, možno aj vás naštartuje...

 


Pridávam ešte úryvky z tejto knižky, možno vás potiahnu...

Rebecca Manley Pippert
Viera sa nedá skryť (úryvky)

 

Bez spánku v Španielsku
   Kresťania a nekresťania majú niečo spoločné – sú nervózni z evanjelizácie. My kresťania sa obávame asi takto: Koľko ľudí som urazil tento týždeň? Myslíme si totiž, že musíme byť trochu protivní, ak máme byť dobrými evanjelizátormi. Vo vnútri vzniká napätie: Mám byť citlivý k ľuďom a prestať myslieť na evanjelizáciu, alebo ich mám ohromiť evanjeliom a zabudnúť na ich dôstojnosť ako ľudských bytostí? Mnohí kresťania si radšej zvolia osobnosť, ale potom sa cítia vinní, že neevanjelizovali.

 

Rok v zahraničí
   Presne takto som sa cítila prvý rok v zahraničí na univerzite v Barcelone, v Španielsku. Samozrejme, že som chcela, aby sa moji priatelia dozvedeli o Bohu, ale vždy, keď som dostala odvahu hovoriť o Ježišovi, napadla mi predstava agresívnej kresťanky, ktorá sa chce vrhnúť na svoju nič netušiacu obeť. Keď som bola neveriaca, pripadali mi mnohí kresťania čudní. Na uliciach zastavovali cudzích ľudí a rozdávali letáky. Obávala som sa, že ak im poviem čokoľvek o Ježišovi Kristovi, budú ma moji priatelia tiež považovať za čudnú. A dala by som im za pravdu.
   V kútiku srdca som cítila, že evanjelizácia je niečo, čo by človek nemal robiť ani ´svojmu psovi´, nieto ešte priateľovi.
   Zdalo sa, že evanjelizácia si vyžaduje necitlivosť a vyhŕknutie presne naučených viet každému cudziemu človekovi, ktorého stretnete. Nikdy mi nenapadlo, že moje jednoduché chápanie toho, ako mať vrúcny vzťah k ľuďom, by mohlo byť správne. Spomínam si, aká som bola urazená, keď mi ako neveriacej vnucovali náboženstvo a ani sa nenamáhali zistiť, kto som alebo čomu verím. Teraz viem, že to bola správna reakcia. Mala som byť urazená, keď so mnou zaobchádzali ako s evanjelizačným projektom, a nie ako človekom.
   Keď som sa stala kresťankou, myslela som si, že musím zanechať vnímanie zdravým rozumom, aby som bola duchovná. Myslela som si, že mám byť „otravná kvôli Pánovi Ježišovi“. Moje názory, ako hovoriť o svojej viere, boli v úplnom protiklade k mojej povahe. S trocha pomýlenou logikou som si myslela: Je to skutočne tak ťažké zastaviť ľudí, keď ich stretnem, v porovnaní s tým všetkým, čo pre mňa urobil Pán Ježiš?
   Vedela som predsa, že kresťania sú povolaní na ťažké úlohy. A keďže toto bolo ťažké, myslela som si, že práve taká evanjelizácia je duchovná. Výsledkom bolo, že som sa bránila evanjelizácii tak dlho, ako sa len dalo.

 

   Paradoxne som však vedela, že ak sa nebudem skutočne starať o mojich priateľov, nebudú mať nikdy záujem o evanjelium. Bola som hlboko pohnutá tým, ako Pán Ježiš preukazoval súcit ľuďom, ktorých stretol. Chcela som robiť to isté, hoci sa mi nezdalo, že by to malo veľa spoločného s evanjelizáciou. Preto som sa snažila stretať sa s ľuďmi a starať sa o tých, ktorých Boh dal do mojej blízkosti. No cítila som sa vinná, ak som neposkytla prehľad evanjelia každému neveriacemu, koho som stretla.

 

   Ten rok v Španielsku som sa snažila budovať vzťahy so študentmi a prosila som Boha, aby sa dotýkal ich životov. Tiež som Ho prosila, aby ma učil, ako mám hovoriť o svojej viere a aby ma zbavil strachu.
   Bývala som s Ruth Siemensovou, ktorá pracovala pre Medzinárodné spoločenstvo kresťanských študentov. Je to zaujímavá žena, ktorá oplýva darmi, inteligenciou, horlivosťou a víziou. Vždy, keď sme sa zhovárali o mojej túžbe slúžiť, navrhovala, aby som viedla biblické diskusie s mojimi priateľmi, ktorí patrili medzi hľadajúcich. Tvárila som sa, že je to dobrý nápad, ale v skutočnosti som si myslela: Tak toto sa stane, ak si bola príliš dlho na slnku v Španielsku – stratíš kontakt s realitou.
   No Ruth bola vytrvalá, a tak som sa rozhodla, že to skúsim, aj keď som to považovala za absurdné. Pomohla mi a naučila ma, ako mám pozvať svojich priateľov na štúdium o živote Pána Ježiša.
   Keď nastala tá chvíľa, mala som taký strach, že som úplne stuhla a len som zamrmlala: „Nechcete prísť na biblickú skupinku, však?“ Na moje prekvapenie a znepokojenie všetci povedali, že je to ohromný nápad a že chcú prísť. Štúdium malo začať budúcu stredu večer u mňa doma.
   Prekvapili ma typy ľudí, ktorí chceli prísť. Neuvedomovala som si, že som si v duchu už vopred vytvorila predstavu o ľuďoch, ku ktorým ma Boh bude viesť. Očakávala som, že „vhodní ľudia“ budú trochu pasívni, osamelí alebo citliví. No tí, ktorých Boh priviedol do môjho života, neboli ani trochu slabí. Všetci boli úplne normálni. Boli vitálni, neústupčiví, zaujímaví a dávali ťažké otázky o existencii Boha ako aj o všetkom ostatnom. Žili v mojej blízkosti, no nikdy som si nemyslela, že môžu byť otvorení pre duchovné veci.
   Potom som stretla Mary. Bola to mladá Írka na ročnom štúdiu v Španielsku. Bola bystrá, veselá a vniesla humor do každej situácie. Pozvala som ju na večeru, aby sa stretla s mojimi spolubývajúcimi. Bola som zvedavá, či bude mať záujem o biblickú skupinku. Bez toho, aby vedela, že som kresťanka, zrazu povedala: „Toto bol ten najlepší mesiac v roku! Vieš, odhovorila som troch ľudí, aby sa stali kresťanmi!“
   Preglgla som a pomyslela som si: Vďaka Bohu, že som ju nepozvala na skupinku! Umrela by som, keby tam prišiel niekto taký ako ona.
   Na druhý deň som na ňu narazila po vyučovaní. Uškrnula sa a povedala: „Uvidíme sa budúcu stredu o siedmej. To bude zábava! Nevynechala by som to za nič na svete!“
   Rozpačito som sa usmiala a povedala, že to bude výborné, ale akosi som to nezaregistrovala. Čo sa chystám robiť budúcu stredu? Streda! Ach nie – to nie je možné. Ako to zistila? Kto jej to povedal? Nič nemohlo byť horšie, než aby na biblickú skupinku prišla Mary.
   Utekala som povedať tú hroznú správu Ruth a ďalšej spolubývajúcej Kathy Langovej. Vtedy som si všimla vyhýbavý výraz na ich tvárach. „Dobre,“ povedala som, „ktorá z vás to spravila? Ktorá ma zradila?“
   Smiali sa, no odmietli sa priznať. Jednoducho povedali, že Boh odpovedal na moju modlitbu a priviedol na skupinku duchovne otvorených študentov. Vzdychla som a pomyslela som si, koho Boh ešte privedie, kto bude taký otvorený a vnímavý ako Mary.
   Jedno mi bolo jasné: s Bohom máme úplne odlišný názor na to, kto je duchovne otvorený. Zdalo sa, že Boh má záujem o tvrdé oriešky a cítila som, že mi ich chce všetky poslať.
   Kresťania v celej Barcelone sa za mňa modlili. Bola to moja prvá skúsenosť s vedením biblickej skupinky a hrozila som sa, že tam budú prevažne neveriaci ľudia. Potom prišla streda. Skupinka mala začať o 19. hodine. Bolo 19.15, keď prvý raz zazvonil zvonček. Otvorila som dvere a očakávala som, že uvidím skupinu ľudí, ale stála tam len Mary. Vošla dnu, poobzerala sa a povedala: „No, moja, zdá sa, že je tu dnes večer naozaj tlačenica.“
„Ach, vieš, akí sú všetci zaneprázdnení a ešte je skoro. Cíť sa tu ako doma, ja sa hneď vrátim,“ povedala som a ponáhľala som sa do kúpeľne. Zavrela som dvere a pustila sa do plaču. Cítila som sa hrozne. Každý sa za mňa modlil a budú sa pýtať, aká bola skupinka. A zo všetkých ľudí prišla práve Mary.
   Vrátila som sa rozhodnutá, že s ňou budem viesť zdvorilý rozhovor. Myslela som si, že skoro odíde, no namiesto toho sa náhle spýtala: „Prečo si kresťanka? Ako môžeš byť mysliacim človekom a odmietať vlastné názory? Ak veríš niečomu, čo nevieš dokázať, to je intelektuálna samovražda.“
   S nečakanou odvahou som povedala: „Mary, nemôžem s tebou súhlasiť. Vždy ma prekvapovali ľudia, ktorí Krista slepo prijímali. Ale vieš, čo nechápem? Ako môže niekto slepo odmietať kresťanstvo bez toho, aby skúmal dôkazy.“ A tak sa začal dvojhodinový rozhovor. Rozprávali sme sa o otázkach, ako je historická vernosť dokumentov Novej zmluvy, jedinečnosť Pána Ježiša a dôkazy o Jeho vzkriesení. Pripadalo mi to len ako intelektuálne cvičenie.
   Keď odchádzala, vtisla som jej do ruky knihu Základy kresťanstva od Johna Scotta. „Prečítaj si ju niekedy v najbližších rokoch,“ povedala som jej. Nikto by ma nemohol obviniť, že som použila nátlakovú taktiku.
   Tí, čo mali prísť, sa na druhý deň ospravedlnili, že úplne zabudli. Sľúbili, že na budúcu stredu prídu. Opäť bola streda. Cítila som sa istá, že Boh ma nenechá zažiť podobnú skúsenosť. Znovu som poprosila niekoľkých kresťanov v Barcelone o modlitby.
   Bolo 19.00. Potom 19.10, 19.15, 19.20 a napokon zazvonil zvonček. Ponáhľala som sa otvoriť a túžila som vidieť priateľov. Otvorila som, ale stála tam len jedna osoba – Mary.
   Znovu sa rozhliadla a povedala: „Táto biblická skupinka je skutočným dynamitom. Ešte nikdy som nevidela také davy.“
   To stačilo. Situácia bola blízka utrpeniu, aké som ešte nezažila. „Mary, prosím, ospravedlň ma na chvíľu. Hneď sa vrátim,“ povedala som a opäť som sa náhlila do kúpeľne. Nemohla som tomu uveriť. Toto bol už druhý týždeň a ja som si pripravila tú istú tému. Modlila som sa každý deň, ale jediným „stálym“ členom bola opäť Mary!

Ľubomíra Záhorová

Básne

Čeho se na světe nedostává

Je žízeň úst
a je žízeň srdce
Té druhé je víc

Je bolest těla
a je bolest duše
Té druhé je víc

Je věrnost milenců
a je věrnost psí
Té druhé je víc

Je láska Boží
a je láska lidí

Té první je víc

 

Delicie Nerková


Hľadanie

ja hľadala som niekoho,
     kto pochopí ma

keď sa smejem, keď som šťastná
keď kričí moja túžba hlasná

keď zmietajú mnou pochybnosti
keď sa hnevám, keď sa zlostím

keď plačem a už nevládzem
keď milujem a ďakujem

ja hľadala som niekoho,
kto moju dušu ŽENY pochopí
     a spoznala som,
že úplne to môžeš iba TY

 

Eva Nipčová

 

Dal jsi mi OČI!

To abych viděla,
že krásou jsi přeplnil
celičký svět.

Za žlutou růži

Za barvy podzimu

Za ranní červánky,
večerní stmívání

Za modré z nebe,
co ukáplo do očí milovaných
Za to měj dík!

 

Bedřiška Znojemská

Za pamiatkami UNESCO

(1. časť)

   Poznáme naše skvosty, ktoré máme na Slovensku? Naša krajina je síce malá, ale máme ich veru dosť. A vieme, ktoré z nich sú zaradené do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO?

   Nedávno som navštívila niektoré z nich, iné som videla už dávnejšie a niektoré stále nepoznám. Preto vás pozývam na spoločné poznávanie známych i neznámych, blízkych i ďalekých, veľkých i malých kútov, zákutí a pamiatok.
   UNESCO je skratka medzinárodnej organizácie Organizácia Spojených národov pre výchovu, vedu a kultúru (United Nations Educational, Scientific and Cultural Organization). Jej cieľom je rozvoj kultúry, vedy a vzdelávania v celosvetovom meradle. Jedným z jej programov je Zoznam svetového dedičstva, ktorý sa snaží o zachovanie kultúrnych a prírodných miest mimoriadneho významu ako spoločného dedičstva ľudstva.
   Na Slovensku máme 7 lokalít patriacich do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Sú to komplexy: Levoča, Spišský hrad a okolie; Banská Štiavnica; Bardejov; Vlkolínec; Karpatské bukové pralesy; Jaskyne Slovenského a Aggteleckého krasu; Drevené kostoly v slovenskej časti Karpatského oblúka. A práve poslednému bodu by som sa chcela teraz venovať.
   Medzi drevené kostoly v zozname svetového dedičstva bolo v roku 2008 zapísaných 9 objektov roztrúsených na východnom, strednom a severnom Slovensku: kostoly v Hervartove, Tvrdošíne, Kežmarku, Leštinách, Hronseku, Bodružale, Ladomirovej, Ruskej Bystrej a zvonica v Hronseku. Kostolíky patria síce rôznym cirkvám (evanjelickej, rímsko- a gréckokatolíckej), ale majú jedno spoločné – boli postavené celé z dreva, bez použitia jediného klinca. A keďže moje kroky nedávno zablúdili na „ďaleký“ východ, mala som možnosť niektoré z nich navštíviť.

   Obce Ladomirová a Bodružal sa nachádzajú v okrese Svidník (Prešovský kraj) pri ceste zo Svidníka na Dukliansky priesmyk. Poľahky sa tam teda dostanete autom alebo autobusom, najlepšie zo Svidníka. Gréckokatolícky Chrám svätého Michala archanjela v Ladomirovej bol postavený v roku 1742. Hoci zvonku pôsobí novým dojmom – drevené obloženie je pekné svetlé – nedajte sa pomýliť. Vonkajšie obloženie je naozaj nové, lebo ho treba pravidelne vymieňať, ale vnútro kostola je v pôvodnom stave. Najcennejší je ikonostas a hlavný oltár. Zvonka sú dominantné tri veže ukončené drevenými makovičkami s kovanými krížmi. Vedľa kostola stojí dre-vená zvonica a celý areál je ohradený dreveným plotom s bráničkou. Všetky informácie o histórii obce a kostola, o výzdobe a symboloch sme sa dozvedeli v podrobnom výklade, ktorý nám pustili z magnetofónu. Okrem toho sme sa však podozvedali aj veľa iných zaujímavých vecí; napríklad, že v zime sa do kostola treba poriadne naobliekať, lebo teplota v kostole sa blíži teplote vonku. Keďže kostol je celý drevený, musí byť v neprítomnosti ľudí vypnutá všetka elektrina.
   Obec Bodružal je pomerne malá a aj aktívnych veriacich je tu málo. Gréckokatolícky Chrám svätého Mikuláša má len štyroch veriacich, no zato bohatú históriu a výzdobu. Postavený bol v roku 1658 a okrem typických častí gréckokatolíckeho chrámu (nazývaného aj cerkva) – kostol rozdelený na svätyňu, loď a babinec, ikonostas, tri veže s krížmi, drevená zvonica – je výnimočný barokovými nástennými maľbami. Výklad nám robila veľmi milá a ochotná pani, od ktorej sme sa podozvedali aj rôzne pikošky. Cítila som sa ako na kurze rusínskeho nárečia, ktorým v tejto oblasti hovorí asi väčšina ľudí. Spočiatku som nerozumela len slovko-dve, ale postupne, ako pani hovorila rýchlejšie a zapálenejšie, som mala čo robiť, aby som pocho-pila vôbec obsah hovoreného...
   Takže ak budete mať niekedy cestu na východ, respektíve tam bývate, neváhajte ísť navštíviť niektorý z drevených kostolíkov. A nemusia to byť len tieto dva, je ich tam neúrekom aj takých, ktoré síce nie sú zapísané v UNESCO, ale rozhodne stoja za návštevu. Kostolíky nie sú otvorené stále, ale vždy je uvedený kontakt na človeka, ktorý má kľúče a robí sprievodcu. A na záver ešte jedno upozornenie či skôr prosba: za návštevu kostola sa vyberá príspevok. Niekomu sa to môže zdať veľa, ale práve z týchto príspevkov sa hradí oprava a údržba kostolov. Pretože hoci je pamiatka zapísaná v UNESCO, neznamená to, že na údržbu dostávajú obce financie...

Jana Májeková