Duchovné poslanie stredného veku

podľa knihy P. Anselma Grüna OSB, vydavateľstvo Serafín 1999

   A. Grün spracoval v tejto knihe okrem svojich názorov a postrehov aj poznatky o tejto problematike najmä z referátov o J. Taulerovi (mystik 14. storočia) a o C. G. Jungovi (psychológ).

   Pre duchovnú cestu človeka majú roky svoj význam, pretože všetky duchovné námahy prinášajú ovocie až po štyridsiatke. Obvykle len potom môže človek dospieť k základom svojej duše, čo je podľa Taulera cieľom našej životnej cesty. Krízu stredného veku v období medzi 40. a 50. rokom považuje za šancu pre duchovný rast. Nejde v nej iba o vyrovnanie sa so zmenou fyzických a psychických schopností či túžob. Ide i o krízu zmyslu života, a teda náboženskú krízu.
   Z pohľadu viery je kríza milosťou, miestom nového a intenzívneho stretnutia s Bohom. V strednom veku ide podľa neho o to, aby sme sa nechali Bohom vyprázdniť a obnažiť, aby nás mohol znovu zaodieť svojou milosťou.
   Krízu a jej zvládnutie opisuje Tauler v  nasledujúcich šiestich krokoch:


1. Kríza
V období medzi 40. a 50. rokom upadajú ľudia, ktorí roky viedli náboženský život, do duchovnej krízy a nie sú ďaleko od toho, aby sa od Boha sklamane odvrátili. Pritom práve Boh vedie človeka do tiesne, aby ho uviedol do pravdy k základom duše, ku ktorým nedospeje vlastným úsilím a konaním, ale iba ak dovolí, aby v ňom konal Boh. A Boh koná prostredníctvom životných skúseností, cez sklamania vyprázdňuje, cez zlyhania odhaľuje v človeku prázdnotu, pracuje v ňom cez utrpenie. Je dôležité vedieť, že obdobie stredného veku je rozhodujúcim stupňom na ceste k Bohu a k vlastnej sebarealizácii.


2. Útek
Človek môže utiecť pred krízou stredného veku trojakým spôsobom. Buď sa bráni nahliadnuť sám do seba a plný netrpezlivosti chce všetko zlepšiť u iných. Alebo sa pridŕža vonkajších náboženských úkonov a uteká do vonkajších činností. Tretí spôsob úteku spočíva v tom, že človek prejavuje svoj vnútorný nepokoj navonok v stále nových formách (napr. modlitby, meditácie...) a pretože pri žiadnej nevydrží, nedostane sa k svojim základom.


3. Zaostávanie
Inou reakciou na krízu je akési ustrnutie. Človek sa skryje za princípy, lipne na zásadách, aby zatajil svoj vnútorný strach. Verne si plní svoje náboženské povinnosti. Napriek tomu vnútorne nenapreduje, skôr sa stáva tvrdým a neláskavým. Považuje sa za pobožného kresťana, ktorý musí ostatným ukázať, ako majú kresťansky žiť. Príčinou tohto postoja je strach pred živým Bohom. Tauler neradí zanechať duchovné úkony. Naopak, nábožné cvičenia sú potrebnou oporou pre vnútorný rast a priblíženie k Bohu. No nestačí spoliehať sa na seba a vonkajšie formy nábožnosti, ale vo viere sa odovzdať Bohu a nechať sa Ním stále premieňať.


4. Sebapoznanie
Kríza stredného veku stavia pred človeka požiadavku sebapoznania, ktoré je návratom dovnútra. Sám Boh zasahuje a vedie človeka k poznaniu seba samého, čo je väčšinou nepríjemné, ale zároveň tým môže pomôcť prekonať krízu.
   Keď sa človek začína spoznávať, znamená to, že v ňom pôsobí Duch Svätý, ktorý odhaľuje, čo je nepravé. Hoci proces sebapoznania dáva do pohybu Duch Svätý, niečím môže prispieť aj človek. Tauler ponúka veľa pomôcok na cestu sebapoznania. Napr. spytovanie sa na skutočné motívy nášho konania, skúmanie, či sa pridŕžame vonkajších vecí: svojho úspechu, svojich úloh, majetku, foriem nábožnosti či povesti dobrého kresťana. Treba zanechať všetky veci, na ktorých visíme, aby sme sa odovzdali výlučne iba Božej vôli.

 
5. Odovzdanosť
Ďalšou pomôckou na prekonanie krízy stredného veku je odovzdanosť, ktorú Sväté písmo nazýva sebazaprením a znamená napredovanie k Bohu. Úlohou vlastnej vôle je odovzdať sa do Božej vôle. Človek sa kvôli napredovaniu na ceste k Bohu musí mnohého vzdať: zla, svojvoľnosti, ale niekedy aj dobra (lebo dobré môže byť nepriateľom lepšieho). Boh chce človeku povedať, že teraz musí v živote hľadať iné formy, možno vyššiu formu modlitby. Mal by sa naučiť, ako sa utíšiť a modlitbu zjednodušiť. Veľa ľudí sa dostáva v strednom veku do náboženskej krízy preto, lebo chcú presadzovať svoju vôľu, s ktorou boli úspešní v povolaní, aj na náboženský život. Suchopárnosť a sklamanie v modlitbe sú náznakom, že sa treba vzdať závislosti od zážitkov s Bohom. Bohu sa treba odovzdať úplne a bez pod-mienok a k tomu patrí aj ochota k utrpeniu.
   Vyrovnanosť neznamená vlastniť pokoj a užívať si ho, ale práve naopak; predstavuje ochotu vypustiť z rúk aj svoj vlastný pokoj. Byť pripravený, že Boh človeka zavedie do úzkych, a dokázať čakať, že ho sám Boh cez túto úzkosť prevedie do novej duchovnej zrelosti. V kríze stredného veku ide o vnútornú zámenu vedenia. Už viac nie „ja“, ale Boh bude viesť. Úloha človeka spočíva v tom, aby neprekážal účinkovaniu Ducha Svätého.


6. Zrodenie Boha
Utrpenie a tieseň, ktoré so sebou prináša kríza stredného veku, sú podľa Taulera iba pôrodnými bolesťami pri zrodení Boha v človeku. Boh pobáda ľudí, aby sa obrátili k základom svojej duše. Aby spoznali svoju bezmocnosť, slabosť a celkom sa odovzdali Duchu Svätému. Keď sa vzdáme všetkého, čo v nás môže prekážať Božiemu pôsobeniu, potom sa môže v základoch našej duše narodiť Boh.
   Podľa neho cieľom duchovnej cesty je zrodenie Boha v človeku. V nemeckej mystike to znamená, že človek sa otvorí Bohu, stane sa schopným stretnúť sa s Ním, nechá sa Ním vnútorne premeniť. Boh prestáva byť vonkajšou inštanciou, ideálom, ktorý nas-leduje, ale Boh v človeku zvnútornel. Človek ho zažil a teraz žije z tejto skúsenosti prítomného Boha. Život z Boha už nevyrastá len z vôle plniť Božie prikázania, ale vyrastá zo srdca, ktoré uchvátil Boh, ktoré sa v Božej blízkosti upokojilo a stalo odovzdaným, zrelým a múdrym, dobrotivým a plným lásky.

   Kríza stredného veku má teda svoj cieľ. Je šancou preboriť sa i k pravej ľudskosti. Ak dokážeme rozpoznať súvislosti medzi úzkosťou a božím zrodom, ako nám ich ukázal Tauler, budeme schopní ináč reagovať na príznaky krízy. Pred krízou sa netreba chrániť ani pred ňou utekať, ale pokojne dovoliť, aby v nás pôsobil Boh.
   Duchovné poslanie krízy spočíva práve v tom, aby sme krízu pripustili a počúvali, čo nám chce povedať Boh. Takto na ňu môžeme hľadieť ako na pozitívnu šancu postúpiť o krok dopredu, bližšie k Bohu, ktorému budeme ďakovať, že v nás koná, že pretvára naše srdce.


   C. G. Jung, označovaný za „psychológa druhej polovice života“, získal skúsenosť, že väčšina problémov ľudí nad 35 rokov má náboženský charakter. Veď nakoniec náboženstvo má byť chápané ako cesta, ktorá má človeka viesť k spáse, a to nielen k tej z druhého sveta, ale aj k ľudskej. Správne pochopená náboženská cesta je správna aj psychologicky.
   Človek má dozrieť do osobnosti, ktorá zahŕňa vedomé i podvedomé. Ak sa podvedomie v strednom veku otvorí, človeka to zneistí, môže byť dezoriento-vaný. Strata rovnováhy smeruje k nadobudnutiu novej rovnováhy tak, že v človeku zaujme svoje primerané miesto aj podvedomie.
   V strednom veku by človek mal počúvať svoj vnútorný hlas a snažiť sa o rozvíjanie svojho vnútra. Aby sme sa s ním vyrovnali, zachovali si predchádzajúce hodnoty spolu s uznaním protikladov.
   Každý človek má v sebe ženský i mužský princíp. V prvej polovici života sa väčšinou rozvíja iba jedna stránka, pričom druhá je zatláčaná do podvedomia. Ak muž zdôrazňuje iba svoju mužskosť, tak sa ženský princíp stiahne do podvedomia a prejavuje sa potom v náladovosti a prudkých afektoch. U žien sa prejavuje potlačený mužský princíp v tvrdohlavých názoroch.
   Ženy a muži potrebujú ochranu, aby sa mohli so svojím podvedomím stretnúť tak, aby mali z toho úžitok. A takúto ochranu na prijatie opačného princípu obom poskytuje podľa neho náboženstvo so svojimi symbolmi.
   Ďalším problémom, pred ktorým stojí človek stredného veku, je jeho postoj voči smrti. Podľa Junga nie je život po smrti vecou viery, ale psychickej reality, ktorú duša považuje za ro-zumnú, a ak sa na to pripravuje, zostáva zdravá. V strednom veku sa človek musí so smrťou zblížiť. Domnieva sa, že „od stredného veku zostáva nažive iba ten, kto je ochotný so životom zomrieť“.
   Ľudia v prvej polovici života nie sú dnes pripravovaní na to, čo ich očakáva v druhej polovici. Existujú školy pre mládež, ale nie pre štyridsiatnikov, ktoré by ich vychovávali, aby obstáli v druhej polovici života. Jung vraví: „Spomedzi všetkých mojich pacientov stredného veku, teda po tridsaťpäťke, niet ani jedného jediného, ktorého skutočným problémom by nebo-lo náboženské presvedčenie. V konečnom dôsledku každý trpí tým, že stratil to, čo poskytovali živé náboženstvá svojim veriacim všetkých čias. Nikto sa skutočne neuzdraví, ak znovu nenájde svoje náboženské presvedčenie.“Aby sa človek mohol stretnúť s Bohom, ktorý je nevyhnutný pre jeho psychické zdravie, ponúka Jung rovnaké prostriedky a metódy ako duchovní spisovatelia. „Kto odmieta odovzdanie sa Bohu, nikdy nedospeje ku svojej celistvosti ani k duševnému zdraviu.“
   Jung zhrnul výsledok skúseností ľudí, ktorí prekonali krízu stredného veku a dovolili, aby ich Boh touto krízou premenil, takto:
   „Dospeli k sebe samým, dokázali prijať seba samých, boli schopní zmieriť sa sami so sebou a tak sa uzmierili aj s nepriaznivými okolnosťami a udalosťami.“
   Duchovné znovuzrodenie, nechať sa premeniť Bohom, to je úloha druhej polovice života, úloha plná nebezpečenstiev, ale aj plná zasľúbení. Nevyžaduje ani tak psychologické poznatky ako skôr to, čo označujeme slovom nábožnosť – ochotu obrátiť sa dovnútra, počúvať Boha, ktorý je v nás. Jung žiada, aby sa človek stredného veku so všetkým duchovným úsilím venoval svojej duchovnej úlohe premeny bytia. A. Grün dodáva: „Samozrejme, že túto úlohu nezvládneme vlastnými silami, ale s Božou pomocou.“

Spracovala Gerda Ševčíková