Pozvanie do hĺbky

   Málokto z nás na ňu myslí dopredu. Prichádza neočakávane. Predtým si totiž obyčajne nevšímame varovné signály.
   Mala som výhodu. Moja o niekoľko rokov staršia priateľka mi bola denne na očiach. Jedného dňa sa jej správanie zmenilo. Ako šľahnutím biča. Začala prehodnocovať dovtedajší život. Túžila po zmenách. No najmä, nesmierne sa zamerala na výkon a na výsledky. Bola ambiciózna ako nikdy predtým. Strácala trpezlivosť čakať na viditeľné ovocie, na postup, na odmenu. Bola nervózna, konfliktná, ak nemohla naplno odovzdať to, čo v nej bolo. Zdalo sa jej, že za sebou nič nevidí. Najprv som bola jej reakciami zaskočená. Postupne som si však uvedomovala, že prostredníctvom nich dáva okoliu najavo, že už nie je školáčka. V mnohých oblastiach dozrela. Stala sa kvalitnou odborníčkou. Nastal čas, aby svoje dary konečne začala naplno využívať. Mala som pocit, akoby mi Boh hovoril: „Dievča moje, teraz sa uč. Nečakaj, kým u teba sa začne prejavovať frustrácia za to, že sa necháš pasívne vliecť životom. Spamätaj sa. Onedlho budeš chcieť aj ty svoj život zhodnocovať.“ Mohla by som veľa písať o tom, ako mi Boh začal rozprávať osobný príbeh o Šípkovej Ruženke a ako sa mi dramaticky menil život, len čo som sa rozhodla zobrať zodpovednosť za svoj „odveký spánok“.
   Pán ma mnohými spôsobmi povzbudzoval. Nezabudnem na príhodu, ktorá mi ukázala, ako hlboko je vo mne zakorenená apatia. Cestovali sme s jednou priateľkou na konferenciu do Rakúska. Museli sme viackrát prestupovať. Nakoniec sme nastúpili na malý osobný vlak. Vozeň bol spojený s kabínkou pre rušňovodiča. Prešiel popri nás, lebo sa menil s kolegom. V tej chvíli som mala pocit, akoby mu na pleciach sedela NEHODA. Možno to poznáte. Máte vnem, ale akoby sa vám nedostal poriadne do vedomia. Len vami prejde a nevyvolá vo vás žiadnu reakciu. Vlak sa pohol. V priebehu desiatich minút prišiel silný náraz. Zrazili sme sa s osobným autom. Vďaka Bohu, nikomu sa nič nestalo. Bola som však veľmi smutná. Uvedomila som si, že ten obraz bol varovný. Pán ma pozýval, aby som sa s Ním modlila. Mnou však ani nehlo. Pochopila som, že moje srdce spí. Vôbec nereagovalo na to, čo som vnímala. Začala som sa modliť, aby mi ho Boh prebudil. Nasledovalo veľa dramatickejších príhod, pri ktorých dokonca zomreli ľudia. V niektorých prípadoch som zareagovala správne. V mnohých nie. A bolia vždy, keď si na ne spomeniem. Pán mi ich necháva ako staré jazvy. Napokon, sú typickým dôsled-kom boja za zrelosť a obnovu. Postupne som videla ovocie. Obnovovala sa vo mne cieľavedomosť, vitalita. Môj vzťah s Pánom bol plnší. Uvedomila som si, že teraz je čas čeliť veciam, ktorých som sa dovtedy bála. Na každé rozhodnutie bojovať Boh reagoval a povzbudzoval ma. Prichádzali známi i neznámi ľudia. Pripomínali mi sny z detstva bez toho, že by o nich niečo vedeli. Sny z detstva? Verím, že mnohé sú dôležité. Dá sa z nich prečítať naše povolanie. Zámer, s akým nás Pán stvoril. To nádherné, čo o nás hovoril ešte predtým, než nás poslal na svet.
   Svoje štvrté okrúhle narodeniny som naplno oslávila. Prichádzali slnečné i oblačné dni prehodnocovania. Cítila som však v sebe ťah ŽIVOTA. Túžbu i schopnosť bojovať, vzrušenie z výziev. Povzbudzujúce boli chvíle, keď som si uvedomila, že si už môžem vychutnať aj zrelé ovocie. Napríklad nadhľad v niektorých situáciách. Mala som cenné skúsenosti. Vedela som si viac užiť zážitky. Cítila som sa ako orol, ktorého Pán púšťa ponad rozsiahlejší horizont. Učí sa elegantne vznášať, rýchlo rozoznávať objekty v priestore, zacieliť, dosiahnuť cieľ a vrátiť sa. Pevne pristáť na Jeho ruke. Sú to nádherné okamihy. Uve-domila som si, že mnohé bib-lické osobnosti sa začali naplno prejavovať až po štyridsiatke (napríklad Mojžiš alebo apoštol Pavol). Určite to nebola náhoda. Boli pre mňa povzbudením. Ich príklad človeku pomáha skoncentrovať sa na podstatné veci. Zamerať sa na to, aby mu život neutekal pomedzi prsty, ale naopak, stal sa súčasťou prúdu živej vody. Prúdi z nás v mohutnej sile, keď sa dôverne opierame o plece svojho Pána.
   Kríza stredného veku sa často prejavuje krízou v oblasti intímneho života. Pokiaľ sme zdraví, naša emocionalita je v tomto životnom období plnšia, bohatšia, vnímanie citlivejšie, rozvinutejšie. Ak sme dovtedy žili uzavreto, nenaučili sme sa dôverne zdieľať, nastáva v nás vnútorný pretlak. Frustrácia. Kríza vo vzťahovej rovine. Sme náročnejší. Potrebujeme teda viac. A o to viac sme rôznymi spôsobmi vo vzťahoch aj pokúšaní. Niekedy sa zrútia staré priateľstvá. Niektorí padnú v manželských vzťahoch. Vnútorne sme už totiž nastavení na hlboké intímne vzťahy. Väčšina z nás sa zrelosti bráni. Nechceme vyliezť z húštin. Bojíme sa nahoty. Máme strach z ďalších poranení. Nepriateľ to s potešením zneužíva. Boh nás však chráni. S obľubou si čítam rozhovory Pána s Mojžišom, Dávidom, Izaiášom, Jeremiášom... a uvedomujem si, ako v nich Boh človeku odkrýva svoje vnútro. Hovorí, aký je, čo Ho teší, ale i zraňuje, čo ako prežíva. Je veľmi ťažké dopodrobna sa s niekým podeliť o intímne pocity lásky alebo o bolestné pocity zo zrady, zosmiešnenia. To potvrdí aj každý psychológ. Boh to v týchto rozhovoroch mnohokrát urobil. A zveril sa nespoľahlivému padlému človeku. Jeho otvorenosť som začala vnímať osobne, ako pozvanie hlbšie sa zdieľať. Na druhej strane som si uvedomila, že miera intimity vo vzťahu k Pánovi sa mi prehlbuje aj tým, že hľadám intímny rozmer aj v priateľstvách s ľuďmi. Niekedy o tom veľa a prázdno hovoríme. V skutočnosti sú to však predovšetkým boje a výzvy. Vo väčšine z nich ani neobstojíme, preto je každý náš posun v tejto oblasti nad zlato vzácny.
   Často myslievam na známy biblický príbeh. Izraeliti sú zhromaždení pod horou Sinaj. Boh prehovorí. Znie to ako hrom. Ľudia sa zľaknú. Odmietajú sa s Ním ďalej priamo (otvorene, osobne) zhovárať. Radšej sa rozhodnú pre prostredníka – Mojžiša. Je to častý obraz mojej krehkosti a toho, ako reagujem na vlastnú zraniteľnosť. Rovnako ako Izraeliti chcem mať kontrolu nad tým, že ma už nič nevystraší, nespôsobí mi neis-totu, vnútorný zmätok, pocit straty dôstojnosti. Chcem sa zabezpečiť pred tlakom. Kon-trola alebo dôvera? To je jeden zo základných testov každého vzťahu. Jedna moja priateľka hovorí, že hádať by sme sa mali len s blízkou osobou. Vtedy sa totiž odkrývame. Ten, kto ľúbi, nepohrdne naším obrazom v hneve. Môžeme mu dôverovať, že nezosmiešni našu nahotu. Prikryje nás tým, že nám dá slobodu prejaviť svoje vnútro. My by sme voči nemu mali reagovať rovnako. To je láska.
   Krízy v strednom veku sú hlasom hromu. Už nie sú totiž emocionálnym poryvom. Idú do hĺbok, do najrýdzejších hodnôt. Keď stojím pred horou, trasú sa mi kolená. Učím sa hovoriť o svojom srdci s Bohom i s blízkymi. Dojíma ma, na koľko nových rozmanitých spôsobov mi vedia opätovať alebo iniciatívne prejaviť dôveru, podporu, blízkosť. Predtým by som si ich nebola všimla. Teraz ma napĺňajú. Kríza stredného veku je preto nesmierne krásna.

Timotea Vráblová