Kríza stredného veku

Pre objasnenie a lepšie pochopenie tejto problematiky sme požiadali o rozhovor doc. PhDr. Irenu Kamanovú, PhD., ktorá pôsobí na Katolíckej univerzite v Ružomberku a zaoberá sa problematikou starnutia, staroby.

 


Čo sa skrýva pod pojmom kríza stredného veku?
   Kríza stredného veku má rôzne pomenovania: „druhá puberta, kritický vek, nebezpečný vek, chytanie druhého dychu“ a i. Viacerí autori sa zhodujú v tom, že stredný vek nie je jasne vymedzený. WHO (Svetová zdravotnícka organizácia) vymedzuje stredný vek od 40 do 50 rokov. Stredný vek je vrcholom zrenia, ale aj obdobím zodpovednosti. Zodpovednosť vo vzťahu k rodine, práci, rodičom, spoločnosti – udržanie si profesionálneho statusu, stabilizácia rodiny, zúročenie námahy vloženej do vzdelávania. Prebieha to veľmi odlišne u každého človeka – v závislosti od prostredia, ktoré daného človeka obklopuje. Nechuť prijať úlohy stredného veku býva dôsledkom tendencií predchádzajúceho obdobia o oddialenie dospelosti a predĺženie si mladosti.
   Stredný vek je obdobím protikladov. Na jednej strane je jednotlivec na vrchole svojich životných síl a dokáže svoje kompetencie využívať. Na druhej strane si uvedomuje, že jeho ďalší rozvoj je časovo obmedzený. Zväčša je na vrchole svojej profesijnej kariéry, spokojný so svojím životom a s manželstvom, dosiahol úspech a pohodlie, je sebaistý a sebavedomý. Alebo môžu prevažovať straty, prehra a jeho stredný vek je poznačený a naplnený bojom o dosahovanie svojich cieľov. Môžeme to nazvať dosiahnutím stredu vlastného života. Pretože sa predlžuje priemerný vek populácie nielen u nás, ale aj v celom svete, tak sa posúva aj stred života (predtým 35 – 45 rokov života, dnes 40 – 50 rokov).
   Viacerí autori označujú dané obdobie ako kríza stredného veku. Napätie, pocit prázdnoty sa objavuje pomerne často. Je tu typický obrat v chápaní vlastného života, bilancovanie, ktoré smeruje k zmene alebo k lepšiemu sebapoznaniu, človek sa viac zaoberá sám sebou. Posudzuje svoj život, skúsenosti vo vzťahu k vrstovníkom (posudzuje sa profesijná pozícia, rodina, zovňajšok, psychické a telesné možnosti…). Uvedomuje si stred svojho života a časové obmedzenie budúcnosti (očakáva zúročenie svojich získaných kompetencií, ktoré mu pomôžu v dosahovaní svojich budúcich cieľov). Bilancovanie je zavŕšené buď spokojnosťou, alebo naopak, pocitmi vlastnej stagnácie.

 

Sprevádzajú ju aj nejaké biologické zmeny?
   Dnešná generácia 40-ročných sa veľmi usiluje čo najdlhšie si udržať všetky znaky mladosti a výkonnosti. Jednotlivci sa snažia stierať vonkajšie medzigeneračné rozdiely, pretože im prekáža úbytok telesnej atraktivity. Estetický dôsledok starnutia postihuje viac ženy ako mužov. Nastávajú zmeny v stavbe tela (mení sa typ postavy), v činnosti orgánov. Postoj k očakávanému starnutiu môže byť rôzny – cez popieranie skutočnosti až po prechod do fázy vyjednávania, keď človek nie je schopný realisticky prijať tieto zmeny.
   Psychické zmeny sú najviac badateľné v citoch (emóciách) – majú klesajúcu tendenciu (u žien dochádza veľmi často k nekontrolovateľným emocionálnym výbuchom v pozitívnom, ale aj negatívnom smere). K zmenám dochádza aj v úbytku plodnosti.

 

Má táto kríza či obdobie svoj typický priebeh, napríklad sa začína na základe rovnakých podnetov?
   Priebeh zmien súvisí so zmenami funkcií jednotlivých orgánov. Zmena praktickej aj sociálnej inteligencie sa objavuje v bežných situáciách v rodine, sociálnych skupinách. Mení sa spôsob chápania problémov, profesionálne kompetencie sa stabilizujú, dosahujú sa vysoké pracovné výkony. V manželských vzťahoch dochádza k najväčším nespokojnostiam – druhá manželská kríza býva intenzívnejšia ako prvá. Mení sa i obsah rodičovskej roly, deti a rodičia sa navzájom ovplyvňujú a toto pôsobenie dosahuje svoj vrchol.
   U mužov dochádza k pomalému ústupu od tvrdého dominantného prístupu, k rozvoju emocionálneho prežívania, k prívetivosti až ochote poslúchať. Muži sa učia lepšie chápať ženy.
   U žien sa obdobie stredného veku môže prejaviť poklesom ich ženskosti, postupným nárastom sebaistoty, rozhodnosti, asertivity a snahou o presadzovanie sa tak v profesii, ako aj v rodine.
   Pre mužov aj ženy je to obdobie vrcholného výkonu, úspechu, s čím súvisí spokojnosť.

 

K čomu by mal človek smerovať, aby ju úspešne zvládol?
   Riešenie akýchkoľvek problémov nás má naučiť robiť kompromisy a prijať názory iných ľudí. Meniť zaužívané rodové spôsoby správania, keď matky bývajú citovo fixované na svoje deti a otcovia majú problém, keď strácajú svoju formálnu autoritu. Dôležité je uvedomiť si svoje vlastné limity, prehodnotiť osobný význam profesijnej kariéry (rôzne aktivity). Nebáť sa prijať iné druhy šancí, ktoré môžu prísť (zmena profesijnej kariéry, pozície). Zameranosť na cieľ sa považuje za základnú vlastnosť ľudského života. Ak budeme vedieť identifikovať, čo sa v tomto období deje, tak dokážeme úspešne zvládať aj svoju vlastnú životnú krízu.

 

A naopak – čo sú zvyčajne chyby, ktorých sa pod jej vplyvom dopúšťa?
   Muži a ženy si svoje životné ciele vytvárajú špecifickým a definitívnym spôsobom. Boja sa zmien v osobnej alebo profesijnej rovine. Uvoľnenie z väzby rodiny (rozdielne u mužov – náhrada manželky mladšou partnerkou; ženy – potreba citovej istoty a bezpečie, potreba stimulácie); medzigeneračný konflikt (ktorý nemusí viesť k rozpadu rodiny). Chyby jednotlivca vždy závisia od jeho psychických vlastností a schopností, morálnych i duchových hodnôt.

 

Je možné pripraviť sa na toto obdobie? Ako?
   Áno, ak vieme o určitých zmenách, o ktorých sme si v skratke povedali. Ak vieme, že pre dané obdobie je typický syndróm zatvárajúcich sa dverí, tak sa naň dokážeme pripraviť a pracovať na neustálom otváraní. Tento syndróm má isté znaky:
   Premena partnerského – manželského vzťahu, ktorá nastáva po 20 – 24 rokoch manželstva, rozdiely vo vývine osobnosti partnerov, rôzne paralelné partnerské vzťahy, premena rodičovskej roly, premena vzťahov k svojim vlastným rodičom, uvedomenie si svojej zraniteľnosti. Ak spoznáme tieto znaky, dokážeme sa čiastočne pripraviť na rôzne situácie, ktoré môžu nastať. Uvedomujem si, že sa nedokážeme pripraviť na 100 %, ale keď vieme pomenovať niektorý zjavný alebo skrytý príznak, tak sa nám dané problémy, prekážky lepšie spracovávajú.
   Prejavy sa líšia rozdielne medzi pohlaviami, muži sa stávajú introvertnejšími (uzavretejšími), ženy majú väčšiu tendenciu bilancovať, uprednostňujú prácu pred rodinou. Ženy viac citovo prežívajú syndróm „opusteného hniezda“ (odchod detí z domu).
   Ľudský život prebieha v tvare U, čím vyššie sa na krivke nachádzame, tak sme šťastnejší (od narodenia pomaly padáme dolu, v strednom veku sa nachádzame úplne dolu – dno písmena U predstavuje krízu streného veku. Čím skôr prekonáme krízu (ktorá je individuálna u každého z nás), tým rýchlejšie sa posúvame na krivke hore. „Ľudia starnutím dosahovali zmysel svojej vlastnej spokojnosti,“ uvádza  Laura L. Carstensen, riaditeľka Centra dlhovekosti na Stanfordovej univerzite. Teóriu písmena U podporujú viaceré štúdie, podľa ktorých, ak sa ľudia dožili sedemdesiatky a sú stále fyzicky zdatní, sú na tom s duševným zdravím a šťastím na úrovni dvadsaťročných.


Je priebeh tejto krízy podmienený aj spoločenskými zmenami, napríklad u ľudí z obdobia pred rokom 1989 a v súčasnosti?
   Dnešní 40- a viac roční v dobe ranej dospelosti museli zvládnuť zásadné spoločenské zmeny (väčšinou ich dokázali zvládnuť). Do manželstva vstupovali veľmi skoro (podľa štatistických ukazovateľov 40 % sa po 10 rokoch manželstva rozviedlo). Z ekonomického hľadiska je stredná generácia veľmi diferencovaná, svoj súčasný stav hodnotia ako relatívne pokojné obdobie, rodinný život hodnotia triezvo. Prechádzali rôznymi zmenami v hospodárstve, prispôsobujú sa zmenám závislým od globalizácie. Problém vidím v profesijnej nepotrebnosti (v niektorých profesiách je vek nežiaduci, lebo sa predpokladá, že ich výkonnosť bude  nedostatočná). Príslušnosť k určitej sociálnej vrstve, ktorá je určovaná vzdelaním, môžeme považovať za definitívnu (napr. ak je vzdelanie v odbore sestra, tak pracovná a sociálna pozícia sa nemení).
   Na záver: Prístup k životu závisí od každého z nás, ale v jednotlivých etapách na nás pôsobia rôzne inštitúcie. Obdo-bie vo veku 40 – 50 rokov sa považuje za stredno- až dlhodobú prípravu na starobu. Preto niektoré odpovede, ktoré som uviedla vyššie, sú zároveň určitým uvedomením si aj ďalšieho obdobia, ktoré nastupuje po kríze, a je to obdobie vlastnej prípravy na starobu.

red.