Milosť dezilúzie

Nemám veľmi rád výraz „kríza stredného veku“. Asi aj preto, že viacero komédií si berie na mušku nemožného a trápneho chlapa v strednom veku. To, čo prežívam posledné roky, nazývam „obdobie nerovnováhy“. Je to obdobie vnútorného nepokoja, rozčarovania a dezilúzie. Ale dúfam, že to je aj obdobie hľadania hlbších základov vlastného života a obdobie osobitného požehnania a milosti.

Týmto obdobím ma – okrem iného – sprevádza pieseň Deža Ursínyho „Deti“ na text jedného z Osamelých bežcov Ivana Štrpku. Ak si chcete tento článok obohatiť o multimédiá, kliknite, prosím, na túto linku:
www.youtube.com/watch

„Už dávno si otec, no zrazu ráno nevieš nájsť detskú topánku
(...) a vlastne nevieš, odkiaľ si prišiel až sem.“
(Deti, text: Ivan Štrpka, hudba: Dežo Ursíny)

Tento text hovorí o strednom veku z pohľadu mužov. Základné prvky krízy stredného veku sú však spoločné pre mužov aj ženy, preto dúfam, že pre čitateľky bude prínosom a navyše im aj pomôže o niečo lepšie pochopiť svojich manželov.

Začína sa to pocitom rozčarovania niekedy medzi 35. a 40. rokom života. Máte pocit, že iní dosiahli v práci viac. Vo vlastnej rodine je viac kriku a menej harmónie, ako ste si plánovali. Na niektoré prejavy svojej manželky (či manžela) už máte poriadnu alergiu. Telo už ťažšie odpúšťa prehrešky proti správnej životospráve. Niekde medzi riadkami už tušíte, že síl (či krásy) bude ubúdať. V intímnom živote ešte nemáte žiadny problém, ale začína byť zrejmé, že to tak nie je navždy. Zhoršujúce sa vyhliadky dobre vyjadruje známy vtip:
    Kto sa do dvadsiatky nestane krásnym,
    do tridsiatky vzdelaným,
    do štyridsiatky nedosiahne dobré postavenie,
    do päťdesiatky sa nestane bohatým,
    ten už ani nikdy nebude.


Podľa psychológa C. G. Junga sa v prvej časti života väčšina ľudí sústredí na získanie pozície vo svete, na založenie rodiny a jej materiálne zabezpečenie. V strednom veku prechádzajú krízou, v ktorej si kladú otázky, či to, čo dovtedy dosiahli, je skutočne hodnotné. Uvedomujú si, že pri úsilí o tieto veci viac-menej zanedbali hlbšie, duchovné hodnoty, práve tie, ktoré založeniu a zabezpečeniu rodiny či spoločenskému postaveniu dávajú zmysel. Všetci jeho pacienti v tomto veku mali problémy, ktoré boli v konečnom dôsledku duchovného charakteru. Neuzdravili sa, dokiaľ ich nevyriešili.

Človek v strednom veku môže mať dojem, že dvojverš H. Heineho bol napísaný práve o ňom:
     Ten, kto som, pozdravuje so smútkom toho,
kým by som mohol byť.

Podľa psychológa E. H. Eriksona je život rozdelený na niekoľko období a v každom má človek zvládnuť určitú vývinovú úlohu. Ak sa mu to nepodarí, táto oblasť sa mu vráti neskôr späť, a to v dramatickejšej podobe. V tabuľke č. 1 sú úlohy zhrnuté a môžu slúžiť ako príznak pre každého z nás, či si so sebou nenesieme čosi nedoriešené.

Tabuľka č. 1: Vývinové etapy podľa E. H. Eriksona

Etapa    Úloha    Nesplnenie úlohy
Predškolský vek    Základná dôvera
Iniciatíva
Samostatnosť    Nedôvera
Pocit viny
Zahanbená neistota
Mladší školský vek    Osvojenie zručností    Pocity menejcennosti
Dospievanie    Identita, voľba hodnôt
Vernosť slobodne prijatým záväzkom    Zahmlená identita (nevie, čí je)
Neviazanosť, morálna anarchia
Adolescencia            (mladí dospelí)    Dôverné, osobné vzťahy    Uzavretosť do samoty
Dospelý vek    Plodnosť (v biologickom
aj v prenesenom zmysle)    Stagnácia, rezignácia
Staroba     Naplnený život    Depresia, zúfalstvo

Stredný vek nesie v sebe zranenia z toho, že v predchádzajúcich etapách neboli dosiahnuté vývinové úlohy: základná dôvera, primerané sebavedomie, hodnotové ukotvenie, schopnosť vytvárať a udržiavať vzťahy či prinášanie niečoho do sveta, čo má trvalejšiu hodnotu. Zároveň je však šancou a milosťou, ktorá umožňuje, aby sme tento vývinový deficit vyrovnali. Ak niečo chýba, potrebná je práca na sebe, na hľadaní vlastnej hodnoty, budovaní postojov k svetu a druhým ľuďom či nové rozhodnutie venovať svoje sily zmysluplným úlohám.

Pre mnohých mužov je stredný vek aj vyrovnávaním sa s vlastnými citmi a s vnútorným prežívaním, ktoré pri úsilí o nájdenie a obhájenie svojho miesta vo svete išlo akosi bokom. Môže to byť strach, úzkosť a sklamanie. Môže to byť hnev a túžba viac presadiť svoje predstavy a potreby. Môže to byť pocit zraniteľnosti, túžba po nežnosti a dôvernosti. Alebo všetky tieto pocity „na striedačku“.

Mnohých sa týka vyrovnávanie s tragickými životnými ranami, s pocitom hnevu na rodičov, s nespravodlivosťami od okolia, s hnevom na Cirkev, na Boha. Veľmi často to môže byť vnútorný pocit nedostatku – že nemám čosi, čo iní majú. Že som o čosi ukrátený. Napríklad v oblasti sexuality.

Tieto pocity môžu byť veľmi silné, človeka úplne tlačia, aby vo svojom živote čosi zmenil, aby uľavil svojej bolesti. Niektorí z nás urobia radikálny rez – nájdu si milenku, rozvedú sa, zmenia prácu, odsťahujú sa. Niektorí z nás začnú túžiť po úniku a nebadane sa posúvajú smerom k závislosti – úplne sa ponoria do práce, unikajú do partie kamarátov, k alkoholu, ku krásnym ženám na internete, ktoré sa nikdy nehádajú a s ničím človeka neotravujú.

Medzi nami kresťanmi je asi najčastejším javom pohltenie všednosťou a priemernosťou – bojíme sa robiť veci naozaj zlé, ale bojíme sa aj robiť veci naozaj dobré. A niekde vnútri sa postupne začína hromadiť pocit sklamania a trpkosti z väčších aj menších, skutočných aj domnelých životných rán a krívd.

Veľký nemecký mystik Majster Eckhart (+1328) povedal, že ak sa človek v štyridsiatke neobráti, jeho ďalší život bude poznačený rezignáciou a beznádejou. Majster Eckhart prežil hlboké, radikálne obrátenie, keď mal päťdesiat. Teraz sme na rade my.

Ako prvé nám azda napadne, že sa treba začať viac modliť, viac dôverovať Pánu Bohu a všetko sa vyrieši. To nie je nepravda, ale to nestačí. Jednak aj úzkostlivé vykonávanie náboženských úkonov môže byť svojho druhu únikom pred realitou. Ale predovšetkým, človek v strednom veku už väčšinou prežil čosi, čo spochybnilo jeho navyknuté náboženské postoje. A tak prežíva nesúlad medzi svojím životom, svetom okolo nás a tým, v čo doteraz veril.

Dezilúzia stredného veku je veľmi radikálne položenou otázkou, ako postaviť celý svoj život na hlbšie základy a investovať svoje úsilie do toho, čo má skutočnú hodnotu. Človek dostáva ponuku na vnútorný prerod cez utrpenie – má šancu zreálniť svoj obraz o Bohu, o sebe a o svojom živote. Je potrebná práca na duchovnej aj na ľudskej úrovni, aby tieto naštrbené oblasti smerovali k súladu. A čo je azda ešte významnejšie – aby smerovali od povrchného prijatia k vnútornému osvojeniu. V tomto zmysle je stredný vek časom milosti a príležitosťou k pôsobeniu Ducha Svätého v nás.

„(Dieťa) neváha, nebudí sa, nepozerá späť.
Ponára svoju jasnú tvár do rozviatej hrivy
(...) a cvála na všetky možné strany, ktoré roztvára jej svet.“
(Deti, text: Ivan Štrpka, hudba: Dežo Ursíny)

Prvým krokom k prekonaniu znechutenia a dezilúzie môže byť obnovenie vďačnosti za to, čo sme dostali ako dar. Napriek všetkému ťažkému je v živote každého z nás aj veľa krásneho a hodnotného. Ba ešte viac, aj svet, v ktorom žijeme, je Boží svet a nesie stopy svojho Stvoriteľa. Životné skúsenosti nás už asi obrali o naivitu, ale môžeme si všimnúť aj inú stránku mince:
-    Že hodnotné výsledky sa napriek zdaniu nedosahujú agresivitou a podvodom, ale prispieva k nim poctivá práca a vzťahy založené na dôvere.
-    Že napriek zjavnej nedokonalosti a biede sveta okolo (áno, aj Cirkvi a veriacich) vidíme aj znaky nádeje.
-    Že láskyplný vzťah nie je vecou lotérie, ale možno k nemu smerovať prijatím druhého a poctivým úsilím.
-    Že pokojné, priateľské, ale pevné slovo rieši výchovné problémy lepšie ako krik.
-    Že morálne požiadavky nie sú len prepätím ľudskej vôle zo strachu pred prísnym Bohom, ale vyjadrujú hlbšiu pravdu o človeku.
-    Napríklad aj dôverné nežnosti medzi manželmi sú krajšie, ak je medzi nimi dôvera, pozornosť a dobroprajnosť.
-    Že aj všednosť a únava každodenného života majú svoj hlbší význam.
-    Že aj naše osobné obmedzenia a zlyhania môžu byť pohnútkou rastu pre nás a ich prekonávanie darom pre druhých.

Asi sa nedá vyhnúť ani stretnutiu so svojimi krížmi, slabosťami, pádmi, ranami na duši. V tomto veku sa jednoducho nedá vyhnúť otázke bolesti a utrpenia. Sú predovšetkým faktom, ktorý nemôžeme zmeniť. Ale môžeme si všimnúť zaujímavú skutočnosť, že veľa z nášho vnútorného nepokoja nepramení zo samotného problému, ale zo skutočnosti, že sme neprijali bolesť ako cenu, ktorú treba platiť.

Najlepším liekom na rany na duši je úprimná snaha o odpustenie – tým, ktorí nám ublížili, sebe, Pánu Bohu, rodičom. Mali by sme sa stretnúť sami so sebou pod Božím svetlom, aby Boh, ktorý je Láska, zasvietil na každú oblasť nášho života svetlom, ktoré očisťuje a uzdravuje. Namiesto hľadania cesty menšieho odporu potom môžeme odpovedať chlapským a priamym spôsobom: „Tak ja to teda beriem.“

Je viacero dobrých kníh aj osobitných duchovných cvičení na uzdravenie rán na duši. Treba však povedať, že v tomto kroku nesmieme ostať natrvalo. Je potrebné ísť ďalej a to, čo je v nás živé a boľavé, premeniť na vnímavosť voči podobnej bolesti iných a hľadať spôsob, ako ju premeniť na starostlivú lásku a pomoc.

Práve orientácia na čosi, čo je mimo nás, nás môže uchrániť od toho, aby sme sa stále točili iba okolo seba a svojich problémov. Aj psychológ V. E. Frankl hovorí, že čím sa človek viac snaží o dosiahnutie šťastia, tým viac mu uniká. Človek sa má snažiť o to, čo má hlbší zmysel, a tak dosiahne aj väčšie šťastie a spokojnosť.

Úlohou dospelého veku je plodnosť v širšom význame slova. To znamená smerovať k zrelosti, ísť aj do ťažkých vecí, byť druhým spoľahlivou oporou a zaslúžiť si ich dôveru. Túžba po väčšom presadení seba a svojich predstáv môže viesť aj k hrubému sebectvu alebo k sklamaniu a rezignácii. Ale môžeme sa aj vedome rozhodnúť vložiť svoje sily do toho, pre čo sme stvorení. Dať sa do služby niečomu a Niekomu väčšiemu, ako sme my sami.

Vďačnosť, prijatie bolesti, odpustenie a orientácia na lásku voči druhým vedie k pravej pokore, ktorá nie je pasívna ani submisívna, ale je aktívna a odvážna. Je zakotvená v pokoji, lebo sa snaží žiť Božiu vôľu a prijíma z Božích rúk úspech aj neúspech. Prijíma aj to, že niektoré druhy skúseností urobiť nemusíme a že sú niektoré ciele, ktoré si – na rozdiel od našich rovesníkov – nemusíme klásť, lebo vyžadujú hrošiu kožu a silný žalúdok. Tento triezvy, pokojný postoj veľmi pekne vystihuje „Modlitba za trpezlivosť“, ktorú šíria Anonymní alkoholici: „Bože, daj mi trpezlivosť, aby som zniesol to, čo nemôžem zmeniť; daj mi odvahu zmeniť to, čo zmeniť môžem; a daj mi múdrosť odlíšiť jedno od druhého.“

Tento postoj k životu nám pomáha stať sa chlapom, akým nás Pán Boh chce mať. Robí nás aj hodnými dôvery pre manželku, deti, obchodných partnerov. Dôvera je vlastne obrátená strana mince zodpovednosti, schopnosti dodržať slovo, schopnosti prijať záväzok napriek prekážkam. A práve dôvera je cestou k prehĺbeniu vzťahu v manželstve, ale aj k obhájeniu svojho miesta vo svete práce.

Jedným zo sprievodných znakov tohto dozrievania je aj určitá náročnosť na seba – v duchovnej oblasti hľadanie svojho spôsobu prehlbovania sa v živote s Bohom, ale aj v oblasti správnej životosprávy či pracovnej v oblasti.

Stredný vek je akýmsi polčasom zápasu, pri ktorom nám pocit sklamania ukazuje, že nie všetko, o čo sme sa usilovali a čo sme dosiahli, je také hodnotné, ako sme si mysleli. Je čas prehodnotiť stratégiu a taktiku hry. Pri rozhodovaní o tom, čo naozaj máme zmeniť v našom živote, býva dobrým rozlišovacím znakom vnútorný pokoj. Ak sme v nepokoji a zmätku, nie je dobré robiť akékoľvek vážne rozhodnutia, ale treba rozhodiť všetky komunikačné siete – od hľadania informácií o možnej pomoci cez vyhľadanie spoločenstva až po úsilie o prehĺbenie vzťahu s Bohom. Osobitne dobré spoločenstvo je veľmi potrebnou oporou, aby sme na ceste hľadania novej rovnováhy vytrvali.

„Katke sa sníva, že svet je priezračný kôň s neviditeľnou hlavou,
(...) ktorého môže kdekoľvek a kedykoľvek vo všetkom živom pohladiť.
Našla tvoj príbeh. Drží jeho niť.“
(Deti, text: Ivan Štrpka, hudba: Dežo Ursíny)

O kríze stredného veku asi naozaj neradi počujeme. Robí nás zraniteľnými. Ale aj silnejšími, ak pochopíme jej zmysel a vybojujeme boj, do ktorého nás vedie. Búra naše falošné predstavy o nás, o Bohu, o živote, ale nás aj núti, aby sme sa dopracovali k tým správnym. Rozčarovanie a dezilúzia bolia; v nepokoji a zmätku môžeme aj vážne poblúdiť. Ale pomáha nám pochopiť, pre čo sme naozaj stvorení. Pre pokoj, nádej, dôveru, odpustenie, lásku voči Bohu aj blížnym.

Tomáš Lencz