Túžim ľuďom niečo dávať

Učiteľ, tanečník, herec, choreograf, moderátor. A živel plný smiechu a energie. Paľo Danko.

 

Dalo by sa povedať, že si človek viacerých tvárí. Respektíve si známy z rôznych kruhov, profesií. Tak napríklad si učiteľ...

– Áno. Učím chémiu na výbornom gymnáziu a vyštudoval som ju v kombinácii s matematikou.

Čo sa snažíš študentom odovzdať okrem chemických vzorcov a reakcií?

– Mnohí sa ma pýtajú, prečo učím, keď ma skôr vnímajú z iných miest – z javiska alebo televíznej obrazovky, a keď prezradím, že učím chémiu, tak sú niekedy z toho takí „prekvapkaní“ (smiech). Pravdupovediac, keď si sám kladiem túto otázku, tak si z roka na rok uvedomujem, že sa na prioritu prediera túžba byť pred nimi ako milujúci učiteľ, ktorý napriek tomu, že učí na svetskom gymnáziu, nechce poprieť svoju vieru, aj keď o nej nemusí hovoriť počas chémie explicitne. Túžim, aby tá hodina bola pre nich zážitkom. Aj z vedeckej stránky, čiže sa snažím dobre sa pripraviť, ale v prvom rade sa snažím, aby študenti cítili, že zo strany učiteľa je o nich záujem – o to, čo budú vedieť, ako to budú vedieť a akí raz budú.

Aký by mal byť dobrý učiteľ?

– Zažil som množstvo skvelých pedagógov, ktorí sú pre mňa dodnes vzorom a dokonca mám to šťastie, že učím v škole, kde som maturoval, takže spolupracujem so svojimi bývalými učiteľmi, čo je pre mňa veľká česť.
Učiteľ je ten, ktorý prichádza do práce nie za zamestnaním, ale pretože ho tam volá jeho povolanie a jeho túžba byť vzorom, byť tým, ktorý môže inšpirovať, ktorý môže ponúknuť niečo na zamyslenie, ktorý pozitívnym spôsobom provokuje a otvára možno zamknuté dvere.

A dobrý žiak?

– Oceňujem, keď žiak tých 45 minút venuje mne. Teda keď chápe, že toto je chémia, a nie čas na doplnenie úlohy z angličtiny alebo na nakreslenie grafu do fyzikálnych laboratórnych cvičení. Keď sa aj on pripraví, že ak učiteľ chce niečo darovať, tak ja chcem niečo prijímať. Potom druhá vec – otvorené uši, ale aj srdce, aby, ak niečomu nerozumie, nemal strach sa spýtať, čiže spolu-práca. No a napokon, samozrejme, aktivita. Ak ja niečo chcem, aby sa oni nebáli vyvinúť aktivitu.

Aké sú podľa teba dnešné deti? Sú iné, ako sme boli my alebo naši rodičia?

– To človek počúva stále, že táto dnešná generácia... Ale žiada si to trošku hlbšiu analýzu a mne v tom dosť pomáha divadlo. Podľa mňa, keby sa zbavil ten problém nánosov danej doby, tak si myslím, že podstata ostane rovnaká a to, že mladý človek je ten, ktorý hľadá odpovede, ktorý často zakopne, padne, urobí niečo, čo možno oľutuje, možno potrebuje dlhší čas, aby sa spamätal, že robí nejakú hlúposť. Akurát tie dosahy sú asi rôznorodé. Kedysi sa miešali lieky a alkohol, teraz je obrovské množstvo iných omamných látok a nebezpečných záležitostí, od ktorých sa môžu mladí stať závislí, ktoré v sebe zahŕňajú aj veci ako Facebook, mobil, počítačové hry a podobne. Ale to hľadanie akéhosi pocitu šťastia, aj keď často falošného, je to isté, aké bolo predtým. Partia, to bolo kedysi a je aj teraz. Takže si myslím, že sme rovnakí, vo svojom vnútri, vo svojej podstate, len žijeme v inom prostredí a s inými možnosťami, ktoré to determinujú úplne niekam inam.

Myslíš, že si medzi študentmi obľúbený?

– Aká miera narcizmu je dovolená pri tejto odpovedi (smiech)? Áno, som.

Čím si chcel byť, keď si bol malý? Chcel si byť učiteľom?

– Na túto otázku síce odpovdám často, ale priznám sa, že čím častejšie odpovedám, tak prichádzam na nové a nové súvislosti. Tak poradie: bábkoherec, potom učiteľ. Prvá trieda ZŠ, fantastická triedna, hneď prvý týždeň plyšáky nastavané, zošity vypísané s rôznymi menami, dokonca už v tom čase sa zrodila aj umelecká schizofrénia, pretože som jeden zošit zámerne vypisoval s chybami a vzápätí som sa hral na prísneho učiteľa, ktorý tej plyšovej opici vyčítal, že ty si taká sprostá, tu máš samé chyby! Takže učiteľ. Potom niekoľko rokov učiteľ, učiteľ, učiteľ, potom cirkus, potom zasa bábkoherec, čiže to umelecké sa stále prerývalo na povrch a v podstate sa to skončilo na dvoch miskách váh aj po strednej škole, keď som zvažoval medzi VŠMU – divadelná réžia a prírodovedeckou fakultou – učiteľstvo všeobecnovz-delávacích predmetov. Nakoniec zvíťazilo učiteľstvo a umenie ostalo ako hoby, ktoré prerástlo do niečoho rovnako dôležitého ako učenie.

Ďalšou tvojou profesiou je moderovanie. Ako dlho pôsobíš v TV Lux a čo moderuješ?

– Pozvali ma na konkurz, keď sa zvažovalo, že sa skúšobne spustí vysielanie televízie, čo bolo v máji pred dvoma rokmi, a odvtedy som tam ostal. Dostal som ponuku moderovať reláciu Ranná káva, ktorá sa teraz volá Pri káve a má podtitul Zo života obyčajných kresťanov. Je to 40-minútová relácia – moderátor plus jeden hosť, ktorý síce nie je mediálne známy, ale pritom je zaujímavý a čímsi neobyčajný.
Vzápätí som dostal aj ponuku vytvárať a moderovať reláciu UPéCé live. Pôvodne mala byť hlavne pre mladých a cieľom bolo mapovať život UPC-čiek. Výsledkom je však relácia, ktorá je síce vysielaná z UPC, má mladého ducha, ale nie je prioritne o nich. Je o tom, čo práve žijeme, dotýka sa tém bežného života a ponúka na ne veľmi kreatívny neštandardný pohľad z rôznych strán.

Čo ti moderovanie dáva?

– V prvom rade ma obohacuje tým, že môžem ja niečo darovať zo seba, čo si nedokážem nechať len pre seba. To umelecké pnutie, ktoré do mňa Boh vložil, že sa človek túži deliť s tým, čo zažije, vidí, čo pre-mení vo svojom srdci. A, pochopiteľne, radosť z toho, že môžem priniesť zaujímavých hostí, zaujímavé témy a deliť sa aj s ich pokladmi.

Čo ťa baví viac – učenie alebo moderovanie? Kde sa cítiš viac doma?

– Tu odpoviem svojou odpoveďou, ktorá sa nemení už roky – že za všetkým, čo robím, je jedno spoločné, a to je odovzdávať čosi. Pre mňa je dosť výstižné slovo dávať alebo darovať a nerozlišujem, či je to informácia o proteosyntéze na chemickej úrovni, alebo informácia o zaujímavom človeku, ktorý prežil misie v južnej Afrike v televízii, alebo to je príbeh otca, ktorý túži zmieriť sa so svojimi dcérami, ako je to v poslednom predstavení divadla ATak. Fantastické je to, že mám viaceré možnosti a že sa zo školy môžem tešiť do Luxu, z Luxu na nácvik do divadla a z predstavenia zasa na natáčanie.

Spomínal si už viackrát divadlo. Môžeš nám ho predstaviť?

– Divadlo ATak funguje 12. rok. Vzniklo v priestoroch Gymnázia a Základnej školy Sv. Rodiny v Petržalke na Gercenovej ulici. Aj keď je pravda, že za posledné dva roky k nám pribudlo aj niekoľko nových členov, ale to gro vzniklo zo študentov vtedy študujúcich na tomto gymnáziu.

A čo znamená názov ATak?

– Túžili sme sa pomenovať tak, aby to malo v sebe aj skrytý význam – láska k slovným hračkám, to je u mňa stará známa vec. V prvom rade chceme útočiť, provokovať, preto atak. Naše predstavenia nechcú byť len príjemným posedením a zatlieskaním nejakému tanečnému výkonu, ale má to byť vždy jemná provokácia, aby divák odchádzal s nejakou emóciou. Čiže toto – útočiť, provokovať. Ale názov je napísaný ako dve slovká – a tak. To je bežné slovné spojenie, keď sa človeku nechce ďalej rozprávať...

Aká je vízia vášho divadla, čo chcete druhým povedať?

– Z roka na rok si uvedomujem, že najväčšou túžbou je, aby sme prinášali hodnotu, možno tú pridanú hodnotu, že k vizuálu a k pohybu dať ako pridanú hodnotu posolstvo. Niečo, čoho sa v súčasnosti mnohé tanečné súbory vzdávajú a radšej len tancujú o pocite a o emócii, lebo vyjadriť niečo bez slov je extrémne ťažké. A my sa rok čo rok pasujeme s tou výzvou – skúsme to znova. Aj keď nám vlani ľudia tvrdili, že to bolo úplne nezrozumiteľné a keby sme predtým niečo o tom nepovedali, že sa nechytia. Skúsme to znova a skúsme ísť na to inak, skúsme viac dopovedať alebo dať viac indícií. Toto nás asi ženie a tá vízia je, aby sme aj touto formou prinášali pohľad na súčasnosť, akúsi reflexiu na to, v čom žijeme.

Čo ťa na tanci a pohybe najviac fascinuje?

– Tanec a pohyb (smiech). Toto je pekná slovná hračka, lebo na tanci ma fascinuje pohyb a na pohybe to, ak môže byť súčasťou nejakého tanca. V poslednom čase mám často pokušenie zaradiť do tanca aj bežné pohyby. Veľmi ma baví sledovať ľudí, ako kráčajú, ako hýbu rukami, ako gestikulujú a vyčítať z toho ich emocionálny, akoby röntgenový snímok, ich náladu. A pri tanci a tvorbe postáv je to výborná pomôcka.

Koľko hier ste už nacvičili?

– Počas dvanástich rokov sme urobili 15 celovečerných predstavení.

A vieš aj, koľko predstavení ste odohrali?

– Hm... Keď máme nové predstavenie, hrávame ho v priemere 15-krát, ale bolo extrémne množstvo rôznych pozvaní, kde sme tancovali len kúsok predstavenia. To bol napríklad ples, recitačná súťaž, svetové dni mládeže so Svätým Otcom, kde som mal viackrát možnosť vystúpiť. A tým pádom sa hlavička ATak ocitla aj vo svete, hoci tam nebol celý súbor, ale vždy som vystupoval za divadlo. Tipol by som to tak okolo 500 vystúpení.

Stalo sa vám už, že na predstavenie neprišiel nikto?

– Že by neprišiel nikto, nie, ale bola presilovka, že nás bolo viac na javisku ako v hľadisku. Veľmi zle sa na to spomína, lebo umelec je veľmi citlivý človek a aj toto si nedokáže úplne nevšimnúť. Lebo ty si prišiel s túžbou čosi odovzdať a keď nemáš komu, tak ti to príde ako hrach na stenu. Veľmi zle to vyzerá, keď je veľká sála a v nej roztrúsených povedzme 20 ľudí – to sme už párkrát zažili.

A najväčšie obecenstvo?

– Najväčšie obecenstvo sme zažili asi v Mariazelli na púti Stredoeurópskych katolíckych dní, kde sme hrali pred nejakými 6 000 mladými ľuďmi.

Spomínal si už viackrát vaše posledné predstavenie. Volá sa Záh(r)ada. O čom je?

– Je to také záhadné, záhradné. Časť deja sa odohráva skutočne v nejakej záhrade a časť za ňou, za akýmsi veľkým múrom, ktorý delí tieto dva svety. Záhada spočíva v tom, že dve dievčatá, každé z iného sveta, stoja vychované v úplne odlišných prostrediach. Jedných voláme pracovne ľahostajní, žijú v záhrade, v ktorej im je spolu fajn a stále si užívajú život, akoby na nejakej žúrke, preto aj kostýmy majú zelené, hnedé. Druhá strana, ktorých voláme fanataci, sú tak trošku vojensko-diktátorsky šmrncnutí. Obidve strany túžia po láske, ale každá v takom zvláštnom spôsobe. Jedni egoisticky pre seba a tí druhí tak, že si ju treba vybojovať a že treba presadiť všade ich vlastný názor. A tie dve dievčatá sa cítia, aj keď nevedia, kto je tá druhá. Stretajú sa v snoch a do toho vstúpi záhadne ešte postava staršieho muža, ktorý sa, paradoxne, ocitáva na obidvoch stranách a snaží sa nájsť cestu ku každej z nich. Aby v šialenom finále vyšlo najavo, že je to ich otec, ktorý sa na nich v ranom detstve vykašľal a teraz po rokoch chce svoju chybu napraviť. A my nastoľu-jeme otázku, či sa dá ešte veriť v šťastné konce a či sa dá odpustiť.

A prečo takáto téma?

– Na túto otázku neviem odpovedať. Témy si nevyberám podľa ročného obdobia alebo módneho trendu, tému, mám pocit, že treba počúvať. Jednoducho, ak Boh pošle v podobe nejakých stimulov a inšpirácií niečo silné, čo mnou zatrasie, tak sa snažím byť tomu hlasu verný a spolu s tanečníkmi to dotiahnuť do predstavenia.

Témou tohto čísla Miriam je kríza stredného veku. Tebe niečo také ešte asi nehrozí...

– (Smiech.) Odkedy sa datuje stredný vek? Onedlho budem mať 32 rokov a stále si neuvedomujem svoj vek. Niekedy mám problém v rýchlosti odpovedať, koľko mám rokov, a musím si to počítať. Nepovažujem to totiž za dôležitú informáciu o svojej podstate. Neviem, vek neriešim, vek je niečo, čo určuje, kedy sme prišli na tento svet, ale vnútri si pripadám ako mladší.

Keď sa vezme tanec a kríza. Majú niečo spoločné? Dá sa napríklad tancom liečiť kríza?

– Nedávno som mal v televízii na návšteve jedného mimoriadne vzácneho hosťa – lekára, ktorý pol roka slúži v Taliansku a pol roka cestuje po svete – Brazília, Šalamúnove ostrovy, Madagaskar, kde sa snaží ľuďom pomáhať. A práve v Brazílii mi spomínal, že má jednu kolegyňu, ktorá sa venuje dance terapii, to znamená tanečnej terapii. Pomáha ňou ľuďom aj v rôznych psychických problémoch.
Ak by sme na to išli čisto fyziologicky, tak každým pohybom sa do tela vylučujú endorfíny, ktoré môžu navodiť pocit šťastia. Pri zmysluplnom tanci o to viac, lebo človek dokáže mať radosť z toho, že robí niečo hodnotné. Hudba rozvíja emocionalitu, resp. hudba s emocionalitou môže rozvíjať ducha a kreativitu. Človek sa tak môže niekedy ocitnúť v úplne inom svete. Tancom sa dá vlastne zabudnúť na problém a hlavne my máme skúsenosť, že tancom sa dá vytancovať, vyjadriť hnev, zúfalstvo, žiarlivosť aj nenávisť. A niekedy je to skutočne to, čo treba dať zo seba von, a tým tancom možno neublížim tak, ako by som ublížil, keby som nápor energie vyvolaný nejakou emóciou vložil do niečoho deštrukčného. Takže v tomto zmysle považujem tanec za vynikajúci prostriedok, ktorým sa dá pomôcť.

A čo robíš ty, keď sa ocitneš v kríze – či už osobnej, alebo tvorivej?

– Mama mi nedávno prezradila, že sa jej veľmi páči, že keď prežívam nejakú depku, tak to vraj trvá veľmi krátko. Keď som nad tým rozmýšľal, musel som si priznať, že mňa aj keď niečo extrémne vytočí alebo som z niečoho nešťastný, alebo som niekomu ublížil a pribehnú výčitky svedomia, tak vo mne sa zrazu spustí záchranný systém, ktorý chce všetko hneď napraviť, vrátiť do pôvodných koľají, ospravedlniť sa a riešiť to hneď, niekedy nenechať tomu ani čas. Možno tá rýchlosť má svoju výhodu v tom, že ja potom aj rýchlo zabudnem na problémy a že nový deň prinesie nové starosti a človek sa snaží venovať sa im. Ale má to aj svoju odvrátenú stránku, že umelcova duša si veľmi veľa pamätá a že sa veľmi veľa vecí ukladá, aj keď by sme už chceli zabudnúť, aj keď v srdci je už možno odpustené, ale niekedy sa vyplaví na povrch to, čo si myslíš, že už tam nie je, a prekvapí ťa, že ono to tam stále kdesi je.

Stíhaš sa popri svojom hektickom živote venovať aj zá-ľubám?

– Môj život je moja záľuba, pretože ho žijem veľmi rád a mám v ňom zaľúbenie (smiech). Ale ak narážaš na veci, ktoré priamo nesúvisia s televíziou, divadlom a s učením, tak keď mám možnosť, veľmi rád utekám do hôr. Milujem čokoľvek, kde sa dá stúpať, veľmi rád chodím hore, baví ma to. A príroda ma fascinuje v akejkoľvek svojej podobe od malilinkej rastlinky cez zvieratko po vodopád, skaly, hlboké lesy. Je to zázrak.
Veľmi rád sa niekde skryjem, pretože som stále v kontakte s ľuďmi, mimoriadne mi vyhovuje stíšenie sa, aby človek počul aj svoje vnútro. Tiež veľmi rád fotím a venujem sa kvetom (pozn. redakcie: a zabáva sa robením kreatívnych výzdob kostolov, svadieb a pod.).

Ako si teda predstavuješ ideálny relax?

– Momentálne asi tak, že ísť niekde, kde ma nikto nespozná a kde na chvíľu nebudem musieť riešiť hostí, písomky, nácviky, vystúpenia a vybavovačky, kde budem môcť tvoriť, možno niečo ľuďom zatancovať a darovať, kde sa budem môcť skryť a šliapať v horách, prípadne si zaplávať a, pochopiteľne, kde budem mať aj prístup k duchovným prameňom. Kde sa človek bude môcť stretnúť s eucharistickým Kristom a nemyslieť len na telo, ale aj na ducha.

Povedal si, že veľmi rád stúpaš hore. Platí to aj v živote?

– Túžim sa zlepšovať a túžim neostať na jednej úrovni, nezaspať, nezastať s pocitom, že už sa lepšie nedá. Hoci som dosť márnomyseľný a niekedy veľmi ťažko prijímam kritiku alebo nápad iných a až po čase si uvedomím, že ten nápad je fantastický. Ale keď to dokážem v sebe spracovať, tak to je úžasný rast. Lebo práve ten druhý nám môže pomôcť, ten druhý nás niekedy vidí lepšie ako my sami. A keď si vieme vzájomne pomôcť, keď sme si vzájomne zrkadlom, tak si môžeme pomáhať aj rásť.

Hľadáš ešte odpoveď na nejakú životnú otázku alebo už máš viac-menej vo všetkom jasno?

– Bojím sa stavu, aby mi bolo všetko jasné. Raz sa ma niekto pýtal na vzťah k Bohu, že či ho vnímam staticky alebo dynamicky, a ja som sa vtedy z toho tak nejak vyzul, že ako tanečník mám rád dynamiku a že aj Boh je podľa mňa dynamický. Že on nie je ten, ktorý stojí a čaká, kým my nájdeme to správne miesto, ako sa naňho pozerať, ale keď už máme pocit, že vieme, ako sa naňho pozerať, tak on sa pootočí, aby to bolo pre nás zaujímavejšie, aby sme znova a znova hľadali novú cestu a nový uhol. Takže fantastické je to, že keď ti zrazu niekto vezme nejakú istotu, teba to najskôr vytočí, vydesí, ale vzápätí niekam posunie.
... A mám nezodpovedanú otázku, ktorú mi o chvíľu položíš (smiech).

Keďže Miriam je ženský časopis, dáme takú ženskú otázku. Ako vnímaš ženy?

– Ženy sú nádherný dar, ktorý má oproti mužom niekoľko nesporných bonusov. Ženu Boh predurčil na to, aby bola jeho priamou pokračovateľkou v nosení života. Žena je tá, ktorá venuje omnoho viac času dieťaťu, novému životu. Žena je obdarená mnohými darmi, ktoré my muži nechápeme a nikdy nepochopíme, čo bude síce vytvárať večné napätia medzi týmito dvoma pohlaviami, ale je to tak dobre.
Mám rád ženy, ktoré sa snažia byť krásne, aj keď teraz možno prekvapím, niekedy sú krajšie vtedy, keď sa o to nesnažia. Keď sú krásne len preto, že sú, a nie preto, že idú z nejakého salónu. Takže sú krásne hlavne preto, lebo sú. A tým myslím to, keď sú tými, ktorými ich Boh vymyslel, keď sú milujúcimi nádobami, tak sú vždy pekné. Ale keď tým nie sú, tak sa snažia pomôcť si rôznymi inými spôsobmi, a to nie vždy dopadne šťastne...

Plánuješ si založiť rodinu?

– Veľa ľudí ma chce oženiť a ja stále odolávam (smiech). Jednoducho, cítim sa realizovaný v tom poslaní, ktoré vnímam, že mi dal Boh, a to je evanjelizácia práve cez formy, ako je divadlo, masmédiá, ako je možno aj povolanie učiteľa. A mám pocit, že tomu dávam celý život. Ale prosím a modlím sa, aby som dokázal dobre počúvať, či plním Božiu vôľu, ak robím to, čo robím. Som šťastný v tom, čo robím, a napĺňa ma práca, ktorú robím, a to ma udržuje v pokoji, že hádam nežijem len vo vlastnej ulite.

Kde sa v tebe berie ten stály optimizmus a energia?

– Toto sa ma pýta dosť veľa ľudí a vždy ma poteší, že ak to tak vnímajú, je to super. Mňa to drží pri živote. Mám pocit, že je tu aj tak dosť veľa problémov. Mám skúsenosť, že čím dlhšie sa človek rýpe v nejakom probléme, tým si život znepríjemňuje a stáva sa mu škaredším, slnko zapadá skôr, kvety nevoňajú a nekvitnú. Čiže ja mám pocit, že Boh nám dáva do nášho okolia mnoho nádherných podnetov a stimulov, za ktoré môžeme dennodenne ďakovať a tešiť sa. Snažím sa vždy hľadať to pozitívne.
Ale aby som odpovedal, že odkiaľ, tak dúfam, že od Boha. On sľúbil, že si urobí príbytok u tých, ktorí to s ním budú myslieť vážne, preto verím, že ak sa človek o to snaží, tak vždy, keď vyjde zo seba a urobí niečo dobré, Boh mu to vráti tým, že k nemu príde, a to ti dáva energiu, silu, chuť aj úsmev.

Tak nech ti nikdy nechýba tento príval energie a optimizmu!

Za príjemné posedenie na múriku ďakuje

Jana Májeková