Vydáva:

Rada by som sa s vami podeli-la o niečo, čo možno zažívajú mnohé a mnohí, ktorí vo svo-jom živote prechádzajú životom na dedine a v meste. Mám totiž skúsenosť, že neuveriteľné množstvo ľudí, kráčajúcich po uliciach Bratislavy, v ktorej bý-vam, prichádza z menších mestečiek či z dedín. S tým nesúvisí len hľadanie si býva-nia, práce, ale aj určitá zmena v sociálnom správaní, respektí-ve v prispôsobovaní sa nové-mu. Viete, o čom bude reč?
Predstavte si situáciu, že ste malé 5-ročné dieťa a babička vám vraví niečo ako „Keď sedíš na stoličke, nehompáľaj noha-mi, lebo ti zomrú rodičia“.  Ale-bo počúvate pravidelne rady ako napríklad „Keď prídeš z cesty, kufre hneď povybaľuj, lebo budeš dlho zomierať“... Bavíte sa? Aj ja by som sa, keby... keby sa tieto „nevinné“ rady nezakorenili v duši dieťaťa a pravidelne mu nestrpčovali život. A čo tak absolútne potlá-čanie rovnosti ženy a muža alebo ignorovanie toho, že že-na je slobodný tvor a tiež môže šoférovať auto? Nonsens? Ani nie, skôr trpko-sladká realita a samozrejmosť.
A tak pomaly, ale iste sa malé dieťatko, povedzme rovno, že v tomto prípade ide o dievča, stáva akousi bábkou v rukách svojich starších rodinných prí-slušníkov. Iste, milujú ho, chcú preň len to najlepšie, ale nie som si istá, čo tieto dobre mie-nené „rady“ a „odporúčania“ spravia s vnútorným svetom človeka. Preopatrná opatrnosť, takmer vštiepená neschopnosť a nesamostatnosť si po čase nájdu svoje pevné miesto vnútri svedomia a duše.
Pomaličky pomaly opatrné rady a viac ako správna dávka opa-trnosti prerastajú do nezdravej formy opatrnosti až strachu. Strachu z toho alebo tamtoho, zo situácie „čo ak sa mi to fakt stane“ alebo „čo ak na tom nie-čo bude“. A tak sa slobodný a vzdušný život začína stenčo-vať a omotávať nitkami po-chybností, z ktorých je v dospelosti priam železná ko-šeľa zabehaných cestičiek.
Z mladej slečny či z mladého muža by mohli byť celkom spo-kojní a vnútorne vyrovnaní ľu-dia, keby neboli zakomplexo-vaní tým alebo tamtým. Koľko je ich v mojom okolí, ktorí sa báli prekročiť tieň svojich rodi-čov či iných? Koľkí a koľké zo strachu pred svetom ani nezis-tili, aký je život dobrodružný a že muž a žena sú si skutočne rovní a rovnocenní? Kto sa podpíše pod zmarené a nenaplnené sny a kto si vez-me na zodpovednosť osudy tých, ktorí majú strach a zbytočné obavy o to, či zajtra naozaj všetko dobre dopadne? Často si kladiem tieto otázky a často na ne nenachádzam odpoveď. Keď vidím svoje spiace dieťa, ten nepopísaný čistý list, ktorý nám nebo daro-valo, cítim svätú bázeň a ohromnú zodpovednosť. Nie, nerobím z dieťaťa boha, nekla-diem ho na prvé miesto, ale bolo mi dané a ja z neho chcem vychovať zdravého a zodpovedného kresťana a občana.
Podlomenú sebadôveru či ne-zdravo vysoké sebavedomie však v človeku veľmi rýchlo spoznáte. Prehnané či afekto-vané reakcie, neschopnosť dokázať, že som schopná aj toho, v čom mi nikdy nikto ne-veril... je veľmi ťažké priznať a ešte ťažšie sa s tým popaso-vať tvárou v tvár. Strach zviaže ruky, srdce a aj dušu. Zbaviť sa zbytočného strachu, to je to, čo dovolí užiť si život v plnej jeho kráse a nedovolí, aby nám pre-plával pomedzi prsty.
Ak žena stretne správneho a vnútorne vyrovnaného muža, ktorý jej pomôže sa spokojne vyrovnať s nezdravými plodmi minulosti, má z veľkej časti vyhraté. Chýbajúce časti zdra-vého sebavedomia sa doplnia vzájomnou úctou a láskou. Rovnosť upokojí a dodá to, čo chýbalo možno vo vzťahu dcé-ra – otec alebo syn – matka. Ja som takého muža stretla a musím sa priznať, že mi veľ-mi pomáha.
Ak však žena takého muža nestretne a v spoločenstve nemá dostatočnú oporu (Dá sa však o najsúkromnejších poci-toch a skúsenostiach hovoriť v spoločenstve? Je tam dosta-tok dôvery a istoty, že poveda-né neopustí kruh a neprenikne k nežiaducim osobám?), je to ťažšie. Zo zbytočných či nie zbytočných depresií a stavov, keď už neviete, či ste normál-na/y, či ide naozaj o opodstatnené pochybnosti, vám asi nikto z ľudí nepomôže. Na riešenie a liečenie takýchto stavov totiž potrebujeme abso-lútnu dôveru a istotu. Viac ako stopercentnú, a predsa nebu-deme medzi kolegami či oby-čajnými známymi rozprávať o tom, čo nám nejde, čoho sa bojíme.
A ešte je tu Boh. Niežeby som ho dávala na posledné miesto, len to tu tak vyzerá. Každá máme k nemu svoj vzťah, nie-kto zdravý, niekto menej... Nie-kto ho má za „Pánbožka na nebíčku, ktorý dobrých odmie-ňa a zlých trestá“. Niekto k nemu vzťah, žiaľ, ani nemá, lebo „u nás sa chodilo v nedeľu do kostola, a tým sa to skonči-lo. Babka nás nútila a mama sa k tomu nevyjadrovala. Otec to ignoroval.“ Niekto má k nemu vzťah až prepiaty a nezdravý, Ježiša by, ako sa hovorí, stia-hol z neba za nohu a najradšej obsadil do pozície neviditeľné-ho radcu a sudcu, ktorý by na-miesto mňa zaujal vždy správ-ne stanovisko, rozhodol by sa, čo má robiť, s kým sa stretá-vať... a tak ďalej.
Na túto tému by sa toho dalo popísať ešte veľmi veľa. Chcela som sa s vami podeliť o sčasti vtipné zážitky z detstva ale o to bolestnejšie skúsenosti v dospelosti.

Na pohľad to možno vyzerá ideálne; fungujúca rodina (oba-ja rodičia + dvaja súrodenci), dobrá výchova, vzdelanie, rela-tívne zdravie, žiadne problémy s alkoholom, drogami, pochyb-nými vzťahmi...
Ale každý si v živote čo-to odskáče, každý si nesie ten svoj kríž. Ten môj sa začal na-baľovať už v základnej škole, keď som sa stala terčom pos-meškov spolužiakov z triedy či vyšších ročníkov. Nikdy som nepochopila prečo vlastne, možno som bola príliš dobrá alebo málo priebojná. Ešte dnes si pamätám, ako mi spo-lužiačka (v 2. triede!) párkrát povedala: „Ja ťa tak nenávi-dím.“ Potom nie div, že moje sebavedomie upadalo, resp. som nemala žiadne. V puberte som žila so stálym pocitom menejcennosti; myslela som si, že som škaredá, že nič neviem, veľmi som sa hanbila za svoju problematickú pleť, niekedy som sa doslova vyhýbala ľu-ďom. Nedostala som sa v prvom kole na strednú školu. Počas strednej som prežila jeden a pol mesiaca v nemocnici, čo ma poznačilo na dlhý čas. Zakúsila som toľko bolesti, podstúpila nespočetné vyšetrenia, znášala výsmech z viery, videla smutné ľudské (detské) osudy... Zostala som strašne zatrpknutá – voči svetu, voči ľuďom. Nasledovalo nepri-jatie na výšku, ponižujúci rok na úrade práce, opäť zdravotné zhoršenie, operácia štítnej žľa-zy...
To je stručný prierez mojimi zraneniami z dávnejšej minu-losti (tie nedávne sú ešte príliš čerstvé na to, aby som sa v nich „hrabala“ ). Možno nič prevratné či vážne, ale aj to dokáže človeka zlomiť. Viem veľmi dobre, čo je to sebaľú-tosť, čo je to hádka s Bohom. Ale, našťastie, viem aj, čo je to prijatie, čo je to sila modlitby. Počas strednej mi veľmi po-mohlo stretko veriacich, kde som pocítila, že aj ja niečo zna-menám, kde sa za mňa modlili, kde som mohla rásť a nachádzať samu seba. Pri operácii som na vlastnej koži cítila, ako sa rodičia za mňa intenzívne modlili, a všetko dopadlo skoro až zázračne dobre (čo som až postupne zistila, že vôbec nemuselo). A potvrdilo sa mi staré známe príslovie, že všetko zlé je na niečo dobré. To, že ma nezob-rali na strednú, kam som pô-vodne chcela ísť, si doteraz len pochvaľujem, lebo fakt si ne-viem predstaviť, čo by som tam robila (pôvodne som sa hlásila na obchodnú akadémiu, ale teraz mi je jasné, že by ma to vôbec nebavilo; nakoniec som išla na gymnázium a potom vyštudovala prírodné vedy – čiže niečo úplne iné ). A ten dlhý pobyt v nemocnici bol po-zitívny v tom, že ma za ten čas prišlo navštíviť toľko ľudí, čo by mi ani vo sne nenapadlo, že toľkým môže na mne záležať.
Proste, Boh je dobrý. A vie, čo robí.
Netvrdím, že dnes mám už všetky rany zahojené a že ne-prichádzajú ďalšie, ale aspoň viem, kde hľadať pomoc a úľavu. Viem, že Niekto pri mne stojí a stará sa o mňa. A že mi nedá niesť ťažší kríž, ako som schopná uniesť. A učím sa, že netreba zostať zatrpknutým a uzatvárať sa len do seba, ale treba dať druhú šancu sebe, blížnym, životu.

Dřív jsem se často setkávala se situacemi, v nichž jsem si ne-věděla rady. Většinou se to týkalo problémů a bolestí jiných lidí. Přišli ke mně, svěřili se mi a já nevěděla, co dělat. Byla jsem bezradná, nevěděla, co jim říct, jak je potěšit, co jim poradit. Dokázala jsem jen tu hromádku neštěstí obejmout a plakat s ní. Vždycky jsem velmi toužila být nadpozemsky moud-rá, abych věděla, jak každému pomoci. Obávala jsem se po-dobných setkání s bolestí, že nebudu nic platná, ale Pán Bůh měl o mé pomoci trpícím svou představu.
Stalo se mi, že jsem se setkala s dívkou, které bylo nějak těž-ko. Nic jsem o ní nevěděla, ani o příčině její bolesti. Bylo to na shromáždění, po kázání o Bo-žím otcovském srdci, po výzvě k modlitbám za uzdravení vnitř-ních zranění. Stály jsme spolu mezi jinými modlícími se dvoji-cemi, neslyšely jsme vlastního slova, protože z pódia hrála hudba. Jako obvykle jsem ne-věděla, co počít. Jen jsem ji objala, tiskla k sobě a lehce jsme se pohupovaly. Cítila jsem, že tiše pláče a křečovitě se ke mně tiskne. V duchu jsem se modlila, co jí mám říct, chtěla jsem pro ni nějaké slovo. Opravdu jsem toužila jí pomoci. Snažila jsem se slyšet, co Bůh říká. V mém srdci prudce vzklí-čil bolestný soucit s jejím trá-pením. Když jsem ji tak držela v objetí a vnímala, jak se lehce otřásá vzlyky, rozplakala jsem se taky. A tak jsme tam dlouho předlouho jen stály, plakaly a kolébaly se. Žádné slovo jsem nedostala, stále jsem nic nevě-děla, ale už mi to bylo jedno. Když nemám, nemám. Vymýš-let si je nebudu, to by nemělo cenu. Hudba utichla, dvojice kolem nás se postupně rozchá-zely.
Dívka v mém náručí se pomalu uklidnila. Uvolnila jsem objetí a poodstoupila jsem. Chtěla jsem vidět, jak se tváří. Měla uplaka-né oči, ale usmívala se. Na můj tázavý pohled zašeptala: „Dě-kuju. Já jsem strašně moc po-třebovala jen od někoho obej-mout a vyplakat se. Jsi skvělá, žes to poznala.“ Na rozlouče-nou mě znovu krátce objala a odešla.
Já jsem se zmítala ve víru poci-tů. Lehké zahanbení se střídalo s velkou radostí. Že by to bylo ono? Musela jsem se vysmrkat a taky jsem hledala svou ka-belku, abych mohla nenápadně zkontrolovat, jestli nemám roz-mazané oči. A jako blesk se ve mně rozsvítilo slovo! „Radujte se s radujícími a plačte s plačícími.“ Tohle mi chtěl Bůh sdělit. Chtěla jsem pocítit tep Jeho srdce, jak bije pro tuto dívku, a výsledkem byl soucit vyjádřený slzami a objetím. To bylo to, co On chtěl pro ni udě-lat. Obejmout ji a plakat s ní. Málem jsem se rozplakala zno-vu. Tentokrát dojetím nad Boží laskavostí a dobrotou.
Od té doby jsem se ocitla v podobné situaci už mnoho-krát. Někdy stačí objetí a sou-cit, jindy je mé soucítění jen prvním krokem k nějakému hlubšímu vhledu nebo zjevení z Ducha. Pochopila jsem, že nejdřív ze všeho musím přij-mout úhel pohledu člověka, kterému mám nějak posloužit. Radost nebo žal prožívat s ním.  Je to zřejmě postup, kterým s námi jedná i Bůh. Pláče s námi, když jsme zarmoucení, a taky se s námi raduje. Pokud to dokážu a pláču s plačícím nebo se raduju s radujícím, Bůh mi přidá. Někdy v modlitbě říkám věci, které nemohu vě-dět. Někdy mi vytane verš z Písma, který já příliš nechá-pu, ale člověk, jemuž ho řeknu, bouřlivě reaguje.
Už se takových situací nebojím. Plakat a radovat se, to zvládnu, to není těžké. Zbytek už obsta-rá Bůh sám.

„Osud“ ma pred polrokom za-vial do Rakúska, kde sa mi zázrakom podarilo zohnať prá-cu v centre Viedne. Kto tam už niekedy bol, vie, že k Viedni okrem Stefansdomu a Mozarta patria aj drožky ťahané koňmi, ktoré rozvážajú turistov. (Ich klopotanie pod oknami je roz-hodne príjemnejšie ako zvuk motorov.) Tradícia je to pekná – keby kone neboli živé tvory. Keďže živé sú a každodennú drinu v mestskom ruchu ne-znášajú najlepšie, proti ich zneužívaniu sa postavili ochra-nári. Ich protesty dosiahli vrchol po tom, čo jeden z koní dostal uprostred rušnej ulice z vyčer-pania infarkt. Ochranári za tým videli telesné vyčerpanie a stres zvieraťa – a začali vehe-mentne žiadať zrušenie fiakrov. Zatiaľ so svojou požiadavkou neuspeli – zhruba šesťdesiat koní naďalej dennodenne vozí turistov po Viedni. Milovníci zvierat bojujú ďalej – uvidí sa, či úspešne.
Môj vcelku pokojný život pred pár týždňami preťala iná – sku-točne šokujúca – správa: zhru-ba 30-ročný kamarát, dobrý človek, necelý rok ženatý, ná-hle zomrel. Jeho mladá žena ho ráno našla za počítačom mŕtveho. Až z toho behá mráz po chrbte.   
Kamarát pracoval v „dynamic-kom zamestnaní“, ako sa nazý-vajú firmy s vysokým pracov-ným tempom. Navyše – pre finančnú krízu práve prepúšťali a preraďovali ľudí a aj jeho mali preložiť na inú pozíciu. Bol z toho hotový, veď nie každý takéto situácie zvláda ako ma-linu. Pitva ukázala, že príčinou smrti uňho boli stres a dlhodo-bé vystavenie elektrožiareniu. Áno, veľa telefonoval a praco-val s počítacom (memento pre nás ostatných...). V práci ma-kal, aby „nešiel z kola von“. A šiel, ale úplne ináč, než oča-kával.
Nepíšem to preto, aby som strašila prepracovaných. Len mi tak napadá, že my, ľudia zameraní na výkony, nemáme žiadnu organizáciu, ktorá by začala kričať – dosť už, veď nevládze! Vypriahnite ho, lebo dostane infarkt! Áno, Pán Boh nám dáva signály – občas nad-prirodzené, ale väčšinou úplne prirodzené: cez naše telo, psy-chiku, dobré rady priateľov, dohováranie manželky. Ale skutočnú „ochranársku organi-záciu“ máme iba jednu jedinú – seba. My sami sa máme skú-mať a byť zodpovední za to, ako žijeme, ako pracujeme, ako oddychujeme.

Před asi měsícem jsem byla na echokardiografii, kde mi zjistili průniky mezi srdečníma komo-rama. Viděla jsem to na vlastní oči. Ve středu minulý týden jsem šla na podrobnější vyšet-ření – jícnovou echokardiogra-fii, kde se to mělo přesně loka-lizovat a navrhnout termín zá-kroku. Jenže tam žádná díra nebyla! Kontrolovali to třikrát a nic. Doktoři byli moc překvape-ní, ještě mi odpoledne telefo-novali domů, že znovu porov-návali snímky a skutečně tam nic není. Tak on to NĚKDO spravil! Děkuji za modlitby. Zdá se, že byly vyslyšeny!!!
KTO?