Téma

BOŽIE STVORENIE JE A  MÁ BYŤ KRÁSNE

Predpokladám, že podobne ako ja, aj väčšina z nás má rada potulky prírodou. Dosť často si pri pohľade na krásnu panorámu hôr, pestrosť lúčnych kvetov, motýľov či pri romantickom západe slnka s povzdychom a vďakou uvedomím, aké krásne veci pre nás Pán stvoril a dal nám k dispozícii. V Božom pláne určite nebolo len tvoriť veci, ktoré sú efektívne, praktické či využiteľné, ale aj veci krásne, ktoré by nám slúžili na potešenie. Pán sám má záľubu v pekných veciach. Verím, že nám daroval aj umenie a umelcov s poslaním nám tieto veci pripomínať.

Ako korunu tvorstva, v posledný „pracovný deň“ svojho stvorenia, Pán na svoj obraz stvoril človeka - muža a ženu (Gen 1,26-27). Na záver, s výrazom nadmiernej spokojnosti so svojou prácou a dielom povedal, že je to veľmi dobré (Gen 1,31). Toto hodnotenie platí pre každého z nás, nielen pre Adama a Evu. Zahŕňalo v sebe určite všetku tú vnútornú krásu a jedinečnosť, ktorú do nás Boh vložil. Som si ale istá, že spokojnosť, ktorú vyjadril, sa vzťahovala aj na náš „telesný obal“, že ani tu nespravil chybu či nejaký „nepodarok“, ktorý neprešiel testom kvality. Pracujem v oblasti biológie, a veru často žasnem aj nad tým, ako úžasne a premyslene tie naše telíčka fungujú.

Človek, ktorý sa snaží žiť podľa evanjelia, konfrontuje svoj charakter, svoje počínanie a zmýšľanie s Božími princípmi, s jeho plánom. Požiadavky evanjelia sú jednoznačné. Často to môže viesť k nespokojnosti s tým, čo objavujeme vo svojom vnútri. Práve táto nespokojnosť nás vedie ďalej k túžbe zmeniť to, k otvorenosti pre Božie pôsobenie v nás, a tým k nášmu osobnostnému rastu. Podobne, ale bez pozvania pomoci Božej, si počínajú aj ľudia neveriaci či hľadajúci tú najlepšiu cestu svojím životom. Takáto nespokojnosť, ak je správne vyvážená milosrdným poznaním a priznaním si vlastných limitov, je určite pozitívna.

Ale o čosi viac rozšírená sa mi javí nespokojnosť so svojím zovňajškom, so svojím „obalom“, akoby sme tomu prikladali väčšiu dôležitosť. V novinách a časopisoch sa nám núkajú recepty, ako sa zbaviť vrások či nadbytočných kíl, aké účesy sú v móde, ako sa obliekať a podobne.

Človek samozrejme nemá len svoju fyzickú schránku, ale otázky prijatia svojho tela, svojho výzoru, sú dosť kľúčové a môžu spôsobiť nemálo problémov a starostí neveriacim aj veriacim. Možno trošku viac nám, nežnejšiemu pohlaviu (ale aj muži určite majú pár problémov v tejto oblasti). Niet sa čo čudovať, veď my samé sme asi najviac konfrontované s tak rýchlo sa meniacimi požiadavkami a trendmi módy, s vyretušovanými obrázkami krásnych žien s bezchybnými postavami, ktoré sa na nás žiarivo usmievajú z bilbordov. Tieto obrazy - ideály však často kontrastujú s tým, čo vidíme pri pohľade do zrkadla, či s tým, čo od nás požadujú naši manželia, priatelia, zamestnávatelia (veď tie isté ženy z bilbordov sa snáď ešte žiarivejšie usmievajú na nich?). Tlak okolia a aj v nás samých je často dosť silný. „Keby som len mala krajšiu postavu, a tá moja pleť, to je hrôza...a moje oči, sú také nevýrazné“..., poznáte to?

Ako sa v tomto nestratiť, ako nájsť pevnú pôdu pod nohami, upevniť svoju identitu, žiť spokojne a pokojne vo svojom tele? Ako sa prijať a mať rada samu seba?

Snáď na úvod si položme tieto otázky: “Ako sa vidím ja? Som spokojná so sebou? V čom vidím svoju hodnotu, svoju krásu?“, a neskôr tiež: „Ako reaguje na mňa moje okolie? Ako ma to ovplyvňuje? Ako sa ja pozerám a reagujem v tejto oblasti na priateľov a známych?“

Zdá sa mi, že v oboch týchto oblastiach máme priestor na rast. Nie je to jednoduché....Často mi to pripomína malý, no niekedy aj obrovský začarovaný kruh...Na jednej strane vieme, že to, ako vyzeráme, ako nás vníma okolie, a hlavne muži (veď hlavne o nich ide J) skutočne veľmi záleží od toho, ako sa vnímame my samé. Veď to zo seba aj vyžarujeme. Často žienky, ktoré zďaleka nezodpovedajú ideálom krásy našej doby, sú obletované, spokojné, žiaria, a my sa s údivom pýtame, ako to robia? Nám sa ale pozornosti nedostáva, tak často klesáme na duchu, a nevnímame sa v najlepšom svetle.

Je prirodzené, že ako ženy túžime po obdive, prijatí a láske. A práve povzbudenia od okolia, úprimne myslené pochvaly od kamarátiek či od priateľov a manželov, nás povzbudia... A ako dôsledok, keď sme chválené, povzbudzované a milované, je to na nás vidieť, sme spokojnejšie, vnímame sa lepšie a potom žiarime akosi viac. Dokonca nám aj menej vadia napríklad naše kilá navyše.

Čo s tým? Začnem od konca. Určite by sme sa, muži aj ženy, mali učiť rozdávať úprimné povzbudenie aj v tejto oblasti. Pochváliť, polichotiť, potešiť. Obyčajne je to len pár slovíčok, ale tie majú veľkú moc J. Takže, ak to zatiaľ nerobíte, hor sa do toho! Všimnite si kamošku vedľa vás či priateľa, priateľku, a potešte ich. Všetko s mierou samozrejme, aby sme ich nepriviedli do rozpakov. Veď to nie jednoduché, aj ocenenie sa musí človek učiť prijímať J.

Priatelia nám teda takýmto spôsobom môžu pomôcť. Na druhej strane ale nie je správne klásť prílišný dôraz len na reakcie okolia. Keď totiž pozitívnu odozvu náhodou čakáme, a zrovna nedostávame, upadáme do hlbšej nepohody a nespokojnosti so sebou. Ako z toho von? Kde tento kruh preseknúť? Ako? Kde je ten kľúč?

Tuším, ba dovolím si povedať, že dôležité je opäť uvedomiť si, že našu identitu, našu hodnotu, nám neurčuje to, či vyhovujeme „kritériám doby“, či sme milované mužom, či sme úspešné v práci, či dostávame ocenenie od okolia. Našu identitu nám predsa dáva BOH, NÍM sme nadovšetko milované za každých okolností, ON nás stvoril zázračne (Ž 139), ON si nás vyvolil (Ef 1,4), a svoju prácu ohodnotil slovami: „bolo to veľmi dobré“ (Gen 1,31b).

Toto je teda základ, na ktorom máme budovať. Našu identitu máme hľadať a nachádzať v Bohu. Často krát si to rozumom veľmi dobre uvedomujeme, aj s tým súhlasíme, ale akosi naše srdce to ešte tak neprežíva. A tu je ten háčik. Na tomto to často stojí aj padá. Zažila som to aj vo vlastnom živote. Ako prišla zmena? Ako tomu pomôcť? Sebaprijatie je proces, chce to hlavne naše osobné rozhodnutie, a k tomu, prepáčte, patrí aj snaha a námaha. Bez toho to nejde! Čítať Božie slovo, hľadať v ňom Boží pohľad na nás, ktorý sa postupne stane naším vlastným, rozprávať o tom s kamarátkami, ktoré to majú zažité a prežité. A hlavne, modliť sa za to, pýtať si to od nášho dobrého Otca. Možno tie vedomosti nedocestujú z našej hlavy do nášho srdca zo dňa na deň, ale raz určite áno. Tomu verím. Len musíme chcieť a hľadať celým srdcom (viď Jer 29: 10-12). Týmto spôsobom navyše budeme poznať a milovať Boha, a tým aj seba a blížnych, omnoho viac, a táto láska, Božia blízkosť, z nás bude priam žiariť J.

Toto je dobré pripomenúť aj tým z nás, ktoré so sebaprijatím telesnej stránky nemajú problém. Stále by sme mali  preverovať a pýtať sa samé seba, čo určuje smerovanie nášho života, v čom sa hľadáme, kde dostávame potvrdenia svojej hodnoty. Ak to nie je náš Pán, treba sa zamyslieť hlbšie, lebo sme v ohrození, že staviame svoj dom na piesku...

Dobre teda, možno by sme si teraz mohli povedať: „Náš Boh nás miluje také, aké sme, tak načo sa o seba starať?“ To určite nie je konečným cieľom. Bola by som nerada, keby sme takéto argumenty zneužívali ako výhovorku napríklad pre nášho manžela, ktorý je možno trošku nespokojný s našimi kilami navyše, alebo pre naše priateľky, ktoré nám naznačujú, že naše vlasy potrebujú nový strih. Sme predsa ženy, a máme byť krásne, máme byť ozdobou muža. Samozrejme, ani my slobodné nie sme výnimkou, máme byť ozdobou pre naše okolie. Čiže ľahostajnosť voči tomu, ako vyzeráme, určite nie je na mieste. Verím, že v rámci svojich možností máme dbať o seba, pekne sa upravovať, obliekať, starať sa o svoju pleť, vlasy, dbať o svoju postavu pravidelným športovaním, aby sme snáď zhodili i tie kilečká navyše (určite tiež neprospievajú nášmu zdraviu). Naša doba nám na toto všetko ponúka dostatok možností. Len ich správne využiť. Áno, problémom často býva zaneprázdnenosť, ale verím, že pri dobrej vôli a organizácii času sa všetko dá. Stále si pripomínam slová: „Kto niečo chce, hľadá spôsob, ako to dosiahnuť, kto nie, hľadá výhovorku, prečo sa to nedá“. To je možno trošku naše slovenské špecifikum J. Hľadáme výhovorky a ospravedlnenia namiesto vlastnej iniciatívy a úsilia popasovať sa s problémom či úlohou. Odmenou za každé snaženie nám určite bude naša vlastná radosť a spokojnosť a určite aj slová ocenenia od okolia. Verím, že už rovnako ako ja plánujete najbližšie športové aktivity J. Určite je dosť pravdy aj v tvrdení: „V zdravom tele, zdravý duch.“

Stále však platí, všetko s mierou.  Existuje totiž aj druhý extrém. Prehnané snaženie, priam posadnutosť cvičením, prílišné zameranie sa na telo, pleť, zdravie, až sa tieto postupne stávajú našimi bôžikmi. A to sa určite prieči Božiemu plánu pre nás, veď náš Pán je žiarlivý (Ex 20,4, Dt 5,8-9).

Dokonca sa môže stať, že v snahe páčiť sa občas stratíme zdravý úsudok, ktorý vyústi až do prílišného odhaľovania, vyzývavosti v obliekaní, do nestriedmosti až zmyselnosti, ktorá môže spôsobiť dosť problémov našim priateľom a mužom. Tak ľahko sa tomu dá prepadnúť, veď je to všade okolo nás. Ponúka sa nám to ako spôsob, ako sa dá zaujať, ako sa presadiť, ako byť „in“.

Hľadajme teda spoločne rovnováhu. Verím, že to isté s malými rozdielmi platí aj pre mužov. Stále máme nad čím uvažovať, s čím sa popasovať, hľadať tú správnu cestu, ktorá bude prispievať k čistote, radosti a plnosti nášho pozemského života v telách, ktoré nám Pán dal.

Andrea Zaťková